Záujem

    Je záujem o druhých naozaj nezištný, alebo sa len pretvarujeme? Prečo sa o človeka zaujímame len vtedy, keď sa niečo deje, či niečo potrebujeme. Dnes, keď nám v našich životoch kraľujú sociálne siete, zdarma volania na všetkých možných aplikáciách, sa napriek týmto vymoženostiam cítime sami.

Veď pokiaľ nedáme smutný status, či nejaké záhadné slová, tak sa nám pomaly nik neozve. Je to paradox, že máme stovky priateľov a známych, no jedine dvaja – traja nám píšu pravidelne bez akýchkoľvek zámerov.  Tak isto to ide aj v rodinách. Je uponáhľaná doba, v robotách na nás tlačia na výkon, či čísla a na zvyšok nám neostáva čas. Točíme kolobeh udalostí, víkendy preletia, týždne splynú do jedného celku a rok z rokom si podáva ruku, nevidiac že ľudia nepozorovane nežijú ale prežívajú. Zrazu si uvedomia, že svojich najbližších vidia len sporadicky, rodinu len pri pohreboch či svadbách, známych len s fotiek na sietiach a pri uvedomení si, že prebehlo pomaly 5 rokov ani nevedia ako sa len začudujú, že kedy čo a ako.

A zrazu človek poľaví, zastane a cíti sa ako Alenka v ríši zázrakov. Zistí, že s priateľov sa stali len známi, zo známych len povedomí ľudia, že keď sa chce s niekým stretnúť, nik nemá čas a priestor. Niekto má všetko a niekto nič. A potom zistíme, že pokiaľ sa ozývame, voláme, zaujímame sa kontakt nestratíme, ale ak sa necháme pohltiť dobou a kolobehom, nejaký čas sa neozveme zistíme, že len tí naozaj nám najbližší sa nezmenia, že aj keď sa po dlhej dobe ozveme, môžeme pokračovať tam kde sme prestali a toto si treba vážiť a ctiť.  

A na záver jeden citát:

„Najväčšie šťastie, ktoré ťa môže stretnúť, je to, že si nájdeš oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžeš uchrániť len tým, že si tento poklad ukryješ v srdci a budeš si ho vážiť viac ako vlastný život.“ Konfucius