Ničota človeka.

Častokrát sa sama seba pýtam, aký je vlastne zmysel človeka? Veľakrát totiž narážam na ten problém, že ak človek žije - a to napríklad aj efektívne a prospešne - častokrát sa mu stane, že vlastne po ňom nič nezostane. Áno, možno, že si naň časom niekto spomenie. 

Pravdepodobne niekto z jeho blízkych, prípadne tých, ktorí sa s ním stretli. Avšak tí o ňom nebudú šíriť zvesti len tak. Kdeže. Prehodí o ňom občas pár slová a tým to končí.

Hovoríme si, je tu internet a na ňom všetko nájdeme. Ale aj tu je občas ťažké niečo nájsť. Ku všetkému ak daný človek nie je aktuálny. Nemôžem hovoriť do budúcnosti, avšak môžem danú vec porovnať s kronikou a kultúrnym odkazom dávnych civilizácií. Iba hŕstka významných predstaviteľov minulých kultúr je nám známa. Zvyšok odvial čas a zabudlo sa na nich. Dnes tu máme internet, ale aké to na ňom bude za takých sto, dvesto rokov? Myslím si, že je vysoko pravdepodobné, že sa zmienky o minulých ľuďoch často vytratia do neznáma. Nikto si na ne nespomenie. Iba tí, ktorí dokážu vládnuť svetom, budú mať v pamäti všetkých naveky. Avšak koľko ich je? Stovka? Možno aj menej. Neviem, myslím si však, že ich rozhodne nebudú tisíce.

Kdeže, na väčšinu ľudí sa zabudne ... A tu vyvstáva otázka, nie je človek potom ničotný? Domnievam sa, že mnohý ľudia kvôli tomuto paradoxu pravdepodobne aj musia byť. Inak to jednoducho nejde. Keby sme vedeli o každom, aký by to potom malo zmysel? Tuším, že asi žiadny.

Preto sa musím samej seba opýtať znova. Tentoraz ale, či je ničotnosť človeka pre blaho väčšiny podstatná. Na to si už nedokážem odpovedať. Často sa jednotlivé fakty rozchádzajú a dostávajú ma do úzkych, lebo si s nimi neviem rady.

Na jednej strane mi ničota človeka hovorí, ako sme zanedbateľní. Ako málo nám záleží na druhých a ako málo aj na nás samotných. Nestaráme sa často o to, čo príde. Nestaráme sa často ani o to, čo bolo, aby sme sa poučili. Jediné, čo nás asi zaujíma, je teraz. A čo príde po teraz? Čo príde po tom, až skončí? Až nič nebude? Potom skončíme v ničote.

Človek je vopred odsúdený na ničote. Celé civilizácie, pokolenia, tie všetky sú voči vesmíru ničotne. Človek je ničotným. A je len otázkou, kedy si to uvedomia a začne s tým niečo robiť. 

Až potom - možno - nebudú jeho život a ciele bezvýznamnými.