Právo na čokoľvek.

"História je svedectvo času, svetlo pravdy, život pamäti, učiteľka života, zvestovateľka dávnych čias." (Cicero)

Dnes, v čase tretieho tisícročia, modernej techniky a vyspelej civilizácie, v čase keď vláda ľudu riadi stáť a kde sa každý ženie za svojím šťastím, pominuteľnú slávou, bohatstvom a mocou, sa už nikto nepozastaví a nevšimne si, že ide život naruby. Pre chvíľku na výslní sú schopní obetovať veľa.

Ľudia sa ponáhľajú, bežia v ústrety niečomu novému, novej budúcnosti. Chcú do vesmíru, objavovať mimozemské civilizácie, chcú riadiť počasie, prírodné javy, chcú klonovať.

Prečo ... ???

Čo robí ľudí ľuďmi? Je to ich vzhľad alebo správanie?

Človek si je vzhľadom vzdialene podobný s ostatnými živočíchmi a dokonca v niečom sa nelíši vôbec, dýcha kyslík a svoje mláďatá kŕmia materským mliekom.

Správanie sa však úplne zmenilo. Naučil sa chodiť po dvoch, vzpriamene kráčať, uchopiť predmety a k svojmu dorozumievanie používa reč. Začal pracovať, obrábať svoje polia a vyrábať. Spočiatku vyrábal iba pre svoje vlastné účely, ale postupom času produkoval viac ako spotreboval a začal obchodovať. Začal meniť krajinu vedľa seba tak, ako potreboval. Postavil honosné sídla, skvostné paláce i monumentálne chrámy.

Trebárs sám veľký Paríž by sa mohol stať učebnicou dejepisu. Pýši sa množstvom architektonických skvostov, pretože každý významný panovník po sebe zanechal niečo hazardného a neopakovateľného. Ako napríklad  Versaillskej záhrady alebo Napoleonov Víťazný oblúk. Takto ohromné ​​stavby nepriateľ len tak nedobyje, ani čas nezničí.

Ale nech už boli pri moci veľkí Ludvíci alebo hrdí Napoleonovci, povzniesli Paríž na veľké kráľovské mesto, ktoré bolo pýchou francúzskych kráľov.

V predstave, čo všetko už dokážeme, sa pomaly tají dych. Už sme ovládli celý svet. Každý nový jedinec si už od detstva vytvára svoje sny a túžby, ktoré si chce v živote splniť. Všetci vedia, že o svoje miesto na slnku sa musia prať, pretože buď získajú slávu a obdiv publika alebo skončí v dave bezmenných.

Otvára sa ale "krásne zlo". Ľudia zabúdajú a nedokážu sa poučiť z chýb, ktoré urobili generácie pred nimi. Vďaka tomu, že si myslia, že sú najlepšie, zaslepene kráča po hlavách druhých a je len otázka času, kedy bude jedna hlava vyčnievať a oni spadnú. Už od nepamäti sa vedú vojny kvôli peniazom, moci, území, sláve a náboženstva. Kedy už ľuďom konečne dôjde, že sa na tejto planéte musí rovnako o všetko deliť?

Chcel mať najväčšie pohodlie a prepych. Dostal výsostné postavenie. Hovorí si Pán tvorstva. Ako jediný živočíšny druh sa vedia smiať, ale ako jediný druh k tomu má, žiaľ, najmenej dôvodov.

"Šetri, otče, prúty

k telu môjmu nebuď krutý.

To myseľ má sa previnila.

Sľubujem ti záväzne, že už nezhreší

a nikdy viac nezatúži po verši. "

(Publius Ovidius Naso)