Kto hľadá priateľa bez chýb, zostane bez priateľov.

Nikto z nás nie je dokonalý, preto ani nemôžeme očakávať priateľa, ktorý by bol úplne bezchybný. Úplne každý máme svoje slabé stránky, ktorými okolie otravujeme, nudíme alebo rozčuľujeme, takže je dôležité si v prvom rade priznať, že bezchybnosť u nás ľudí nehľadajme.

Teória vyzerá vcelku jednoducho, horšie je väčšinou časť praktická. Nie je totiž zložité pochopiť, že chybovať je ľudské, ale koľko ľudí si to uvedomí v situácii, kedy na nás pôsobí zlosť a rozčúlenie na niekoho, kto je jednoducho len človek?

Keď sa nad tým tak zamyslím, aj mne sa to ľahko hovorí, zato ťažko plní. Veď koľkokrát vo mne zlosť priamo vrie, niekedy sa upokojím, ale často krát vybuchnem.

Výmena názorov, možno pravdivých. Zlé zvyky. Slová, pohyby ... Šialene moc vecí nás dokáže rozčúliť, ale keby sme sa skôr pozerali na seba ako na druhých, možno by sme urobili oveľa lepšie.

Ja nehľadám priateľov bez chýb, pretože viem, že ľudia sú takí, akí sú. Ale priznávam, nespočetnekrát ma štvú všelijakými vecami. Najhoršie na tom všetkom však je, že väčšinou ide len o samé "hovadiny".

Pravdepodobne mi ale dáte za pravdu, keď teraz spomeniem tie, ktoré som do tejto doby prehliadala - a síce ten typ ľudí, ktorý ja osobne tak neznášam.

Kto hľadá priateľa bez chýb, zostane bez priateľov ... Áno, niekto má väčšie chyby, niekto zase menšie, ale tých ľudí, čo sa s niekým bavím, potom zájdu za roh a už dotyčného ohovárajú, fakt neznášam. Takto totiž netolerujú chyby u druhých, namiesto toho ich ešte pekne "pokašlú". 

Skôr oni sami by si mali uvedomiť svoje nedostatky, než sa na niekoho druhého pozerať cez prsty.

Priateľa bez chýb naozaj nehľadajme, pretože taký nie je. Ale ten, ktorý by sa v skutočnosti len pretvaroval, by nebol skutočný priateľ. Je predsa veľký rozdiel medzi ozajstným priateľom s chybami a falošným priateľom bez chýb ...