Pomoc človeku v núdzi.

Ako spoznáte, že naozaj niekto potrebuje pomoc? Nie každá osobnosť prejavuje svoje city a pocity, teda to, ako sa cíti, či má radosť alebo strach, či či potrebuje podať tú takzvanú pomocnú ruku ... 

Je jednoduché napríklad u uzavretých ľudí rozpoznať, či potrebujú pomoc? Pomoc skôr ako sa stane nešťastie? Prečo sa niekomu nezveria so svojím trápením a zožierajú sa? Som si istá, že sa na tomto svete ešte nájde pár jedincov, čo môžu a chcú pomáhať. Keď už nie vlastný rodičia alebo deti, strýkovia, tety, súrodenci, tak tu sú rôzne nadácie, združenia alebo centrá založená za týmto účelom. 

Tu sa ľudia môžu poradiť o svojich problémoch, tak prečo to nevyužiť? Majú strach? Nechcú nikomu pridávať starosti? Alebo proste len z ľudskej hrdosti "ja si to vyriešim sama, ja nikoho nepotrebujem"? Na to sa odpoveď nikdy nedozvieme. Každý má nejaké svoje problémy a je len a len na tom človeku, či sa s nimi vysporiada sám alebo požiada niekoho o pomoc. Každý problém má riešenie. A každá pomoc sa cení.

A tiež nie každý chce, aby o jeho problémoch niekto vedel.

Ja som si, keď som bola mladšia, myslela, že vždy rodičia pomáhajú deťom, pretože sú starší a múdrejší a majú viac skúseností a vedia, čo môžu od života očakávať. Ale ako pomaly starnem a pozerám sa okolo seba inak ako pred desiatimi rokmi, vidím, že to tak všade nie je. Deti sú celé dni doma samy, pretože rodičia na ne nemajú čas, alebo starí ľudia dožívajú opustení v domovoch dôchodcov, kam ich ani ich vlastné dieťa nepríde navštíviť.

Všetko je to spôsobené dnešným štýlom života. Zarobiť peniaze, udržať si miesto v práci, získať lepšie postavenie ...

"Problémy tu, problémy tam .. Nemáme čas. Nestíhame sa zaoberať problémom detí alebo rodičov."

Nikto si nezaslúži nedovolať sa pomoci, ak ju naozaj potrebuje.

A nikto by nemal zostať sám.