Nádej

Nádej, to čo zomiera posledné. Niekedy preklínam a pohŕdam ňou, vie byť falošná, čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo na čo nemáme vplyv?

Často s nádejou kľačíme a modlíme sa. Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie, život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia, aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a my sa ďalej váľame v bahne spomienok.

Máme jej plné uši, preto nepočujeme volanie iných, čo nám chcú pomôcť, darmo si ju vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nové cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu, neustále sa ňou kŕmime a máme ju plne ústa, tak sa nečudujme, že nikto nerozumie našim túžbam. A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh, aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť.

Ako ju mame v sebe nosiť keď sama sa na nás zabáva, ma radosť z pohľadu na nás, keď sa bezmocne váľame ako prasce. Už ma s toľkej nadeje prepadá beznádej. Pri nej vidieť aspoň koniec, aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky.