Určite poznáte starú bájku o dvoch žabách, ktoré jedného dňa spadli do vedra s mliekom. Na prvý pohľad to boli úplne rovnaké žaby, no povahovo sa od seba odlišovali: jedna bola pesimistkou a druhá zase optimistkou. Pesimistka iba vyhlásila, že ju už nič nedokáže zachrániť a o krátky čas sa utopila. Optimistka si povedala, že hoci nevie, ako by sa odtiaľ mohla dostať, pokým len bude vládať, nevzdá boj o svoj život. A usilovne šliapala a šliapala - až kým z mlieka neušliapala maslo, nevyliezla na plávajúcu hrudku a nezachránila sa.
Áno, je to iba bájka, no aj v živote to tak býva. Náš osud určujú naše myšlienky. My si sami, svojimi myšlienkami a celkovým vnútorným postojom vyberáme, či ostaneme ako pesimisti večnými smoliarmi, alebo nám ako optimistom život prinesie veľa radosti a splnených snov.
Človek nemusí byť milionárom, aby bol v živote šťastný, pretože šťastnými nás robí iba naše kladné, pozitívne myslenie. Je veľmi dôležité naplno vnímať radosť, tešiť sa aj z maličkostí a tie negatívne udalosti brať ako nutné zlo, ako poznanie, "nedávať ich na takú veľkú váhu," ako to mnohí robíme. Kto kráča životom s otvorenými očami, vie nájsť potešenie aj v maličkostiach: v pohľade na rozkvitnutú lúku, v peknej spomienke či v dobrom jedle...
Ľudia sa ako optimisti nerodia, optimistami sa môžeme stať jedine vlastným pričinením. Namiesto toho nekonečného sťažovania a dožadovania sa často úplne nepotrebných vecí, ktoré ešte nevlastníme, by sme mali byť vďační za nesmierne množstvo, ktoré nám patrí.
Aj z vlastnej skúsenosti určite viete, že také stretnutie s optimistom je oveľa príjemnejšie ako stretnutie s pesimistom. Medzi nami sú ľudia, ktorí rozosievajú radosť, rozdávajú úsmevy a milé slová každý deň. Niekedy stačí krátky rozhovor s nimi a pohľad na svet sa nám v priebehu pár minút zlepší.
Často nás stojí veľa síl nájsť v živote pozitívne stránky, ale netreba sa vzdávať. Optimista má odvahu dávať si vysoké ciele a staviť pritom na svoje šťastie - a vyjde mu to, stačí iba vystrieť ruky a dostane, čo chce. Pesimista, naopak, väčšinou s úspechom ani neráta a jeho očakávania sa obyčajne aj splnia.  A potom príde ta obávaná nespravodlivosť, ktorej tak všetko pripisuje

Nespravodlivosť nie je iba o krivdení. Podľa môjho názoru je aj o tom, že všetci by sme mali byť na jednej úrovni.

No prečo sú jedni šťastí a druhí plačú? Jedni majú všetko a nevážia si to, no tí druhí by za to dali čokoľvek? Ľudia sú často nevďační. Závidia druhým to ,čo majú, ale nepozerajú sa na to, čo majú oni. Potom sa ale zastavia a povedia si:

Ostatní sú na tom aj horšie.

Ale ako moc smutné je utešovať sa takouto myšlienkou? Chcú viac, snažia sa, ale zdá sa, že to nikdy nedokážu. Vzdajú sa.

Povedia si, že sa nenarodili osobou, akou by chceli byť. Že sa nenarodili, tam, kde by chceli. A tak proste odoženú svoje sny, nechcú na ne myslieť. Pretože vždy, keď si na ne spomenú, hrnú sa im slzy do očí. Musia si opakovať, že sa nemajú zle.

Ale čo si hovoria tí, čo majú všetko? Sú šťastní, nezaoberajú sa tým.

Keď niekto povie: "Buď rád, iní nemajú ani to čo ty," je to snáď útecha? Ľudí s nenaplnenými snami nebaví stále snívať, veriť bez výsledku. Už nechcú naletieť rozprávkam, ako jedna udalosť všetko zmení, pretože život nie je film. Boja sa mať sny, pretože nechcú zažívať opätovné sklamania. Tak sa radšej stiahnu, predstierajú, že všetko je v absolútnom poriadku a vo vnútri plačú. Pretože predtým sa príliš spoliehali na to, že sa im všetko splní, že stratili pojem o realite. Pozerali sa na svet cez ružové okuliare a nevideli nespravodlivosť. Stále si nahovárali, že im to vyjde.

Ale čo im ostalo teraz?

Pozerajú sa na to, čo majú iní a snažia sa pritom nezávidieť. Chcú byť šťastní z úspechov ostatných, ale ich neúspechy ich tak ničia, že to nie je možné. Nemali záložný plán, vždy svoju budúcnosť videli jasne, optimisticky.

No potom prišiel chladný vietor a všetko sfúkol ako domček z karát.

Šťastie nepozná zajtra ani včera, nepamätá si minulosť, nemyslí na budúcnosť, jestvuje iba v prítomnosti - i to nie celý deň - ale iba okamih.

Raz povedal Aristoteles: Ideálny človek má radosť z toho, keď robí radosť druhým, ale pritom sa hanbí, keď druhí robia radosť jemu