utorok 9. júna 2015

Nechaj stopu
Prečo tu vlastne sme? To jediné, čo je isté, čo musíme určite urobiť, je zomrieť. Tak prečo vlastne vznikol život? Aký má význam? Narodili sme sa len pre smrť?
Veľa ľudí ani nežije, len prežíva. Ráno vstanú, idú do práce a potom idú spať. A to je celý ich život. Nič nedokážu, a jedného krásneho dňa sa proste iba tak prebudia a  zistia, že ich život nemá zmysel. Za pár rokov zomrú, a to bude koniec. Pár pozostalých bude držať smútok a potom už nič. Nezostane na nich jediná spomienka. Ako by nikdy neboli. Nikto si nebude pamätať, že tu niekedy bol,  niekto taký, že tu žil a chodil po rovnakej ceste ako dnes ja. Preto sa musíme snažiť zanechať stopu. Byť nesmrteľní. Najväčší smútok na mňa padá z ľudí, ktorí si nevážia života. Neodsudzujem kaskadérov a šialenca, ktorí skáču z vesmíru dole len s padákom, tí v podstate tiež zanechávajú stopu. Vadí mi ľudia, čo fajčia, aj keď vedia, čo to spôsobuje. Ľudia, ktorí berú drogy a do žily si pichajú v malých dávkach ničiteľa života. Čo sa pre srandu režú, aby dokázali, že na to majú. Niekomu zrejme pripadajú drsní, mne prídu iba biedni a je mi ich ľúto. Toľko ľudí, čo by mohli niečo dokázať, leží na nemocničnom lôžku a dúfajú, že to pomalé pípanie prístrojov ešte neskončí. Toľko skvelých ľudí nešťastnou náhodou ochrnie, aj keď si toľko želajú aj zaslúži žiť. A tí, čo ten dar života majú, si ho nevážia. Ale ľudia, čo zanechali veľkú stopu, si to zaslúžia a ja im to celým srdcom prajem. Napríklad vedci.  Ľudia z odboru chémie alebo fyziky posunuli svet dopredu a toľkým ľuďom zachránili život. A kým sa tieto predmety budú učiť, budú stále žiť. Stále budeme na papier písať názov jednotky sily a práce. Newton a Joule tu budú stále. A aj keď veľa ľudí nevie, že sa tieto jednotky volajú práve po nejakých pánoch, kedykoľvek začnú písať tú jednotku, potvrdí sa ich nesmrteľnosť. A druhí sa stanú potrebným spisovateľom. Shakespeare, ktorý žil už v časoch panenskej kráľovnej Alžbety, je stále neprekonateľný dramatik. Jeho diela sa stále hrajú, stále sa o ňom učia a on je tu stále. Skrátka - je nesmrteľný. On nás nepozná, nikdy by ho nenapadlo, že bude žiť niekto ako ja, že budem žiť v dobe, ako je táto. Ale ja som kvôli nemu dostala nedostatočnou z testu, pretože predsa musím poznať veľkého Shakespeara. Každý ho pozná, a to už je tak dávno po smrti. To je myslím zmysel života. Zanechať stopu. Aby si prešiel cez rozum prírode a nikdy nezomrel. Lenže je škoda, že to veľa ľudí nepochopilo. Žijú si bezmyšlienkovite ďalej svoj fádny život. Majú len pár známych, partnera a svoju prácu. Keď zomrú, ich partner sa znovu ožení, v práci je nahradí bývalým kolegom a so všetkým je koniec. Navždy. A preto sa snažím zanechať nejakú stopu. Možno  spisovateľka. Deti budú aj za dvadsať rokov spájať moje meno, fotku a známe dielo a ja sa na ne budem usmievať z fotografie. Už navždy. A možno moje deti bude  slávnym športovcom. Generácie si medzi sebou budú odovzdávať ďalej a ďalej nadšené informácie, že kedysi dávno dostal osobne podpis od športovca, čo vyhral olympiádu. Alebo niekto z nás vymyslí niečo prevratné, čo pomôže zlepšiť rutinný život. Hlavné je zanechať stopu. A niekedy stačí maličkosť, ručné spísané dokumenty, čo sa odkladajú v archívoch, odložené zošity či počarbané výkresy. Aj to je stopa za našim životom.

A na záver mi dovoľte jeden krásny citát: „Život sa podobá knihe. Blázon v nej listuje letmo, zatiaľ čo múdry pri čítaní premýšľa, pretože vie, že čítať môže iba raz“.    Táles

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára