Čas

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, aké by to bolo keby mal deň viac ako 24 hodín? 

Napríklad by bol iba o 1 hodinu dlhší.  A stačilo by to? Ako by sme využili tento čas? Niektorí by možno povedali: „A to by bolo super, aspoň by som si mohol oddýchnuť“. Iní zase :" Mohol by som viac času tráviť vonku, pretože teraz na to kvôli  povinnostiam nemám čas". 

Deti : "hurá môžeme sa dlhšie hrať". No teraz "NEMÁM ČAS"  čím ďalej sa toto slovné spojenie objavuje v našom slovníku. Nemáme čas na toto, na tamto. Čas zastaviť, porozprávať sa, premýšľať, obdivovať krásnu sveta a byt s tými, ktorých máme radi.       Čo sa skrýva pod slovom ČAS? Väčšinou to isté. Ráno vstanem, rýchla káva alebo raňajky nás musia zasýtiť aspoň do obeda. Hodíme na seba prvé, čo nám príde pod ruku a už sme vlastne jednou nohou v práci. A znova rutina. 7 nekonečných hodín, na ktorých často len prekrúcame očami, čo za novinky a povinnosti nám to šéf oznámi a ostaneme celkom prekvapení,  keď nám povie, že by si rád skontroloval, čo sme všetko za pol rok stihli.     Hoc je čas neúprosný je čas obeda a zrazu koniec a nastal čas ísť domov. Po ceste z práce sa nám v myšlienkach vynárajú všetky tie, pre nás často nepotrebné veci, ktoré ešte musíme urobiť. Sadáme k internetu a  tam čas letí ako teplý vietor. Ani sa nenazdáme a je 11 hodín večer a  už  je čas ísť spať. Opäť rýchle takzvané umytie zubov a šup do postele. A takto beží čas po každý deň. Deň za dňom, týždeň za týždňom a mesiac za mesiacom.     Po určitom období si poviem „Kde je všetok môj čas"? "Kam sa podel"? Určite sme si všetci všimli, že konštatovanie „ako rýchlo beží ten čas“ sa stalo nálepkou dnešnej doby.           Chceme stihnúť všetko a zároveň nestíhame nič. Zvádzame ťažký boj s časom, namiesto toho, aby sme ho nechali voľne plynúť ako tečúcu rieku. On plynie stále rovnako.              Ani si neuvedomujeme jeho cenu a predsa ho chceme všetok vlastniť. Nemyslíte si, že je to naopak? V dnešnom svete je vojna o čas na dennom poriadku a je do nej zapojení každý, kto chce získať čo i len minútu, či hodinu pre seba. No nikto z tých bojujúcich si neuvedomuje, že v tom momente, kedy sa najviac snažíme ten čas získať, ho aj najviac strácame. Čo keby sa čas používal ako platidlo? Kupovali by sme zaň, zarábali, požičiavali, odkladali na horšie časy. Uvedomili by sme potom, aký je pre nás dôležitý? Hodnota času sa meria v nás samých a v našom konaní. 

Veď aj Einsteinov deň mal iba 24 hodín a koľko toho stihol. 

V jednej knihe bolo napísané: Keď príliv dosiahol až k nám, holandský predavač tulipánov sa zahľadel na oceán a povedal: "Spája, rozdeľuje, zabíja, ukrýva, odhaľuje. Pozri, ako stúpa a klesá, všetko strháva so sebou." "Čo je to?" spýtal som sa. "Voda," odvetil Holanďan. "

A, pravdaže, čas." Čas panuje nad svetom, spôsobuje radosť, ale aj bolesť, smútok, ale aj šťastie, je prospešný, ale aj nepotrebný. Napadá mi časť jedného príbehu:                                                                                                                      

Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a viac sníval, pretože viem, že každú minútu so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Vstával by som, keď iní idú spať, kráčal by som ďalej, keď sa iní zastavujú, pokračoval by som tam, kde to druhí vzdávajú. Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď je už človek starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou. Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Rodičom by som pripomenul, že honba za úspechom a peniaze nenaplnia ich život. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím a opustenosťou. Toľko vecí som sa naučil…Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrchole hory, avšak zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí rúčkou prst svojho otca, drží ho už navždy. Naučil som sa, že lepšie je dávať ako brať. Naučil som sa, že človek sa môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť vstať… Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silno by som ťa objal a povedal by som: „Mám ťa rád!“ A nepredpokladal by som hlúpo, že to predsa dávno vieš. Vždy je nejaké ráno a život nám vždy dáva možnosť urobiť niečo dobré. Ale pokiaľ sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva, chcel by som Ti povedať ako veľmi mi na Tebe záleží. Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možno, že dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš. Lebo ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, či na jeden bozk. Budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý iným a nemyslel si na to, čo práve potrebujú. Neodkladaj to! Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ. Buď na nich láskavý a nájdi si čas, aby si im taktiež povedal: „Je mi ťažko. Pomôž mi. Prepáč. Prosím. Ďakujem…“ a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš a predsa tak málo používaš. Nikto si ťa nebude pamätať pre Tvoje utajené myšlienky a nikomu nepomôžeš svojou láskou, ak ju nedokážeš a neprejavíš. Dokáž svojim priateľom a blízkym ako veľmi ich potrebuješ a miluješ. Tieto slová adresuj komu len chceš. Pokiaľ to neurobíš dnes, tvoje ráno a nový deň budú také isté ako tie včerajšie.  

Gabriel García Marquéza