Tajomstvo toho, ako predbehnúť ostatných, je jasné, musíte sa s nimi postaviť na štart! (Mark Twain)

Znie to jednoducho, že? Ak si to len takto prečítate, vlastne nič zložitého tam ani nájsť nemôžete. Je jedno, či stojíte na štarte bežeckého závodu, na začiatku svojej pracovnej kariéry alebo v samoobsluhe. Proste sa len postavíte na štart a hneď ako to okolnosti dovolia, vydáte sa okamžite a priamo za svojím cieľom. Onen štart môže znamenať čokoľvek ... Môže to byť čiara na bežecké dráhe, na ktoré sa radia bežci, pre niekoho to môže byť jeho vzdelanie, pre iného zase treba posteľ, v ktorej každé ráno štartuje svoj deň. A sme pri tom! Môže to byť ďalších tisíc vecí a okamihov, pre každého človeka celkom iných, odlišných a napriek tomu istým spôsobom rovnakých. Či už teda štart znamená čokoľvek, isté a nepopierateľné je, že na ňom vždy niečo začína. Každý, kto stojí na štarte, má väčšinou nejaký cieľ. Cieľ alebo ciele, to je prakticky jedno, pretože väčšinou rovnako musíte najskôr dobehnúť na jednu métu a až potom pokračovať na tú druhú. Tým sa vlastne dostávame aj k tomu, že po čase sa jeden cieľ sám zmení v štart, z ktorého začínate cestu k ďalšej méte. A takto to pokračuje ďalej a ďalej ... Čím viac cieľov máte, tým ťažšie je pre vás všetkých dosiahnuť. Prečo? To máte ako so sušienkami - čím viac ich zjete, tým ťažšie je pre vás zjesť ďalšie, pretože váš žalúdok má len obmedzenú kapacitu. Asi najťažšia vec na tom všetkom je postaviť sa na tú pomyselnú počiatočnú čiaru. Nech už si pod tým štartom predstavíte čokoľvek, vždy to stojí veľa odvahy a úsilia sa na neho vôbec dostať. Strach z neúspechu, márna snaha, nervozita z úlohy - toto sú väčšinou najčastejšie obavy na samotnom štarte. Nie nadarmo sa hovorí, že na začiatku je to vždy najväčší boj a že práve tam sa rozhoduje o víťazovi. Akonáhle potom prekonáte počiatočnú útrapy, zvyšok cesty pravdepodobne pôjde ako po masle. Jedna úloha za druhou, s každým úspešným štartom rastie sebavedomie, sebadôvera a odmena na seba nenechá dlho čakať ...               Prečo ale na štarte máme najväčší strach? Je to snáď strach z neznáma, z niečoho nového a nečakaného? Máme snáď strach, že nám sušienka nebude chutiť? Ťažko povedať ... A to sme sa zatiaľ ešte nedostali k súperom!                                                                                                   Je veľký rozdiel stáť na štarte sám alebo tam len postávať so súpermi. Na jednu stranu pre vás protivníci môžu byť motiváciou, inšpiráciou a métou, ktorú chcete prekonať. Na strane druhej predstavujú isté nebezpečenstvo, strach i hrozbu toho, že vám zjedia vaše sušienky. A to už vôbec nehovorím o tom, že aj keď koľkokrát stojíte na štarte sami, sami si vytvárate imaginárny protivníkov, ktorí vás len stresujú. Ako už bolo povedané, šanca, že súpera porazíte v čestnej bitke, bez toho aby ste sa s ním stretli na štarte, je mizivá. Samozrejme môžete vyraziť skôr a získať tak náskok. Alebo môžete súperovi podraziť nohu či mu ponúknuť jednu sušienku za to, že vás nechá vyhrať; avšak to platí len za podmienky, že súperov nie je viac, než máte sušienok! Záleží len na každom, ako sa k tomu postaví. Budete mať z toho ale potom dobrý pocit, keď vyhráte podvodom alebo nečestne? Ako každý iný tvor aj človek má svoje silné a slabé stránky. To na štarte môže hrať dôležitú úlohu. Niekto má rýchly štart, iný si dokáže zvoliť lepšiu dráhu, ďalší zase vie odhadnúť, aké sušienky mu budú chutiť, aj keď žiadne také predtým nemal. Práve všetky tieto schopnosti rozhodujú, kto na štarte bude úspešnejší. Všetci však robíme chyby, a tak je možné, že aj ten najlepší, najstatočnejší a najhladnejší pretekár na štarte potkne a môže to pre neho mať fatálne následky. Pretože keď vám jedna sušienka zaskočí, ostatné stihnú zjesť ďalšie dve, zatiaľ čo vy zápasíte stále s tou prvou ... Je to ale spravodlivé? Je správne, aby o celom závode rozhodla samotná stotiny či sekundu zaváhanie, aj napriek tomu, je ten pretekár suverénne najlepší?  Dôležité je tiež si uvedomiť, že veľa ľudí si svoj štart vôbec neuvedomuje a berú ho ako samozrejmosť. Snáď až vtedy, keď sa im raz nevydarí, sa nad tým pozastaví a začnú premýšľať, či tie sušienky naozaj už nie sú pokazené. Alebo ani nie ...  Štart je naozaj pre všetkých pretekárov rovnaký a bez toho, aby ste sa na neho postavili, súpera neporazíte. Avšak cesta k nemu je pre každého iná. Pre niekoho môže znamenať úspech sa na neho vôbec prebojovať, pre iného je účasť na štarte samozrejmosťou. Trúfam si povedať, že človek, ktorý si cestu na ten svoj vysnívaný štart musel vybojovať, bude vo finále úspešnejší ako ten, ktorý sa na neho dostal treba len vďaka tomu, že by si za svoje peniaze mohol kúpiť viac sušienok. Keď už ale v sebe človek nájde toľko sily, aby sa na tej dlhej štartovej čiare ocitol, je jedno, kto proti nemu stojí, pretože ako váš súper, tak aj vy máte na začiatku rovnaký počet sušienok a tiež rovnaký cieľ. 

A v cieli vyhráva ten najrýchlejší a najhladnejší ...