Citát: "Je rozumný ten, kto sa nevzrušuje pre to, čo nemá, ale raduje sa z toho, čo má" (Demokritos)

Už z názvu vyplýva dvojaká logika citátu: prvý, kedy má autor na mysli to hmotné, nejaký majetok, ktorý si môžeme kúpiť, a druhá, vzťahujúce sa k niečomu ľudskému - láske, priateľstve, radosti ... teda hodnotám, ktoré si nekúpime ani za milión, ako by niekto povedal. Prečo by sme vlastne mali byť smutní z toho, čo nemáme? Môžeme pre to uroniť slzu, ale len jednu a nie viac. To si nezaslúži ani láska. Láska je síce pre náš život veľa podstatná a kdekto hovorí, že sa bez nej nedá žiť, a máme ju všetci! Niektorí z nás ju však nevidia. Čo napríklad rodičovská láska? Tu máme každý.                            To druhé, čoho by sme mohli naozaj ľutovať, keby že sme ho nemali, je priateľstvo. Bez priateľov by sme svoj život neprežili tak naplno. Avšak je na každom z nás, ako priateľstvo budeme prežívať a na akú váhu ho berieme. Ten, kto si priateľstvo neváži, by mal počítať s tým, že sa u neho dlho neohreje. Každý z nás by mal mať aspoň jedného dobrého priateľa, ktorý za nás dá ruku do ohňa. Naopak ten, kto má priateľov veľa, nemá vlastne žiadneho! Takže neľutujte toho, že nemáme na každom prste desať priateľov, ale radujme sa a vážme si toho jedného, ​​o ktorom vieme, že tu bude vždy - v radosti, bolesti i smútku. Niekto smúti preto, že má rozpadnutú rodinu a deti nebývajú  s oboma rodičmi naraz. Niektoré deti zase nikdy nepoznali ani tú materskú lásku. Aj tu je badateľný príklad toho, že radovať sa musíme aj z toho, čo nám príde skôr k plaču. Na všetko sa treba pozerať aj z druhého uhla pohľadu. Nad všetkým sa človek musí vedieť povzniesť. Pesimizmus by mal byť náš nepriateľ a nie niekto, koho poznáme najlepšie! Mali by sme sa začať radovať aj z každodenných banalít, akou je vlastne sám život! Radujme sa z toho, že vôbec môžeme byť na tomto svete, s našimi priateľmi a rodinou, so všetkými ľuďmi, ktorých máme radi. Mnoho ľudí túto príležitosť nikdy nedostalo. A my ju máme. Nevážime si ju a ľutujeme toho, čo nemáme. Pre túto situáciu tu nachádzam už len jediný výraz, a to sebectvo. Áno, niektorí z vás si možno myslíte, že sebectvo je niečo úplne iné, ale je to presne to, čo som opisovala.

Už viete, z čoho všetkého sa človek dokáže radovať? Že je na svete vlastne všetko stvorené k našej radosti? Je na nás, ako so všetkým naložíme. Je len na nás, ako prežijeme jednotlivé okamihy, či ako zamračené mrože, čo sa len mračí, alebo tí, čo si konečne uvedomili krásu ľudského života a tú rozmanitosť.

Moja posledná rada teda znie: žime NAPLNO A NIE LEN naoko!