Minulosť verzus prítomnosť

Snáď ste už tiež niekedy niekde počuli alebo si prečítali rôzne tvrdenia poukazujúce na to, že najlepšie je žiť prítomnosťou, pretože minulosť je len niečo ako uzavretá kapitola, niečo, k čomu nemá cenu sa vracať. Ja sa s podobnými výrokmi stretla v poslednej dobe hneď niekoľkokrát a práve to ma prinútilo zamyslieť sa nad touto problematikou.

Je nutné položiť si otázku, či je to pravda? Či je naša minulosť naozaj len niečím, čo môžeme uzamknúť do trezoru a už to nikdy nevyberie.

Pre začiatok je dôležité vymedziť si, čo minulosť vlastne znamená. Ak sa budeme pohybovať iba vo všeobecnej rovine, je možné takmer s istotou povedať, že minulosť je niečo, čo nie je prítomné, ani budúce. Je to niečo, čo sa už udialo a nezáleží na tom, či pred sekundou, hodinou, mesiacom, či tisíckami rokov.

Ak sa však rozhodneme prebádať minulosť starostlivejšie, veľmi skoro zistíme, že takéto vymedzenie naozaj nie je zďaleka postačujúce. Minulosť sa dá poňať mnohými rozličnými spôsobmi, možno na ňu hľadieť hneď z niekoľkých rôznych uhlov. Minulosť môžeme chápať všeobecne, potom hovoríme o histórii alebo dejinách. Je to minulosť týkajúcu sa svojím spôsobom každého z nás. Zahŕňa obdobie od vzniku našej planéty, cez zrodenie života, až po dnešok. Delí sa na všemožné odvetvia a kategórie, ktoré sa potom navzájom prelínajú. Je to naša história, naša minulosť, môžeme sa o nej dozvedieť z kníh, historických dokumentov alebo napríklad z úst profesora dejepisu. Napriek tomu všetkému je to ale história más, je neosobné, nehovorí ani slovo o mne, hoci z určitého hľadiska je pre moju osobu, moje zrodenia a existenciu tak dôležitá.

Po tejto úvahe tu teda musím uviesť ďalšie kategóriu minulosti, teda minulosť individuálne. Minulosť určitého jedinca, ktorý už tým, že žije, mení budúcnosť na prítomnosť a prítomnosť na minulosť. Robí to neustále, po celý svoj život a často si tento proces ani sám neuvedomuje. Minulosť s prítomnosťou spolu idú takmer ruka v ruke a je veľmi ťažké ich od seba oddeliť. Prítomnosť je minulosťou tvorená. Aby sme tento vzťah pochopili, stačí sa len sám seba spýtať: Prečo robím práve teraz  toto? Odpoveď nenájdeme v prítomnosti, ale opäť v minulosti. Teoreticky by stálo za zamyslenie aj to, že ako sme danú otázku dopovedali, bola už jej prevažná časť tiež vtiahnutá do hlbokej priepasti minulosti.

Teraz, keď už sme došli vo svojom uvažovaní takmer do absurdity, nie je iste od veci položiť si opäť úvodné otázky, iba inak formulované. Pýtam sa teda znova: "Je pravda, že prítomnosť pre nás má väčšiu dôležitosť ako minulosť? A nie je to skôr naopak? Nie je prítomnosť len obyčajný takmer nepostrehnuteľný okamih prechodu medzi minulosťou a budúcnosťou? Pretože to, čo je TERAZ prítomnosťou, je TERAZ už aj minulosťou ... "