Odi et amo. Nenávidím a milujem. 

Pri zamýšľaní nad touto témou ma napadajú tisíce námetov, o ktorých môžem písať, či už sa jedná o nenávisť a lásku k človeku, k rodnému miestu, k práci, životu, sebe samému ... Samozrejme ma najviac zaujali pocity k človeku. Hovorí sa, že človeka, ktorého raz milujeme, nemôžeme nenávidieť, ale osobne si myslím, že to nie je pravda. Hranica od lásky k nenávistí je veľmi tenká. Je dôležité si uvedomiť, že medziľudské vzťahy nie sú vôbec jednoduché. Už malé dieťa vie o svojom vzťahu k rodičom. Sú to ľudia, ktorí mu všetko dajú a obetujú sa pre neho. Vie, že u nich nájde lásku, ktorú potrebuje do života. Postupom času rastie a zrazu mu pripadajú jeho vlastní rodičia "divní". Nechceme ich nikam púšťať, zakazujeme im kamarátiť sa s určitými ľuďmi  a zrazu si uvedomíme, že  nás  nenávidia. Je to ale naozaj tá pravá nenávisť? Zrejme nie. Ten hnev, čo majú, prejde a je zase na nejakú dobu pokoj. Potom sa objaví zase niečo nové a celý kolobeh sa ustavične opakuje. Ale dokážu  sa vlastne niekedy vcítiť do kože rodičov? Povedala by som, že v ten daný moment, kedy sa to všetko deje, sme im úplne ukradnutý, ale neskôr, keď sa im všetko rozleží v hlave, tak si  uvedomia  svoju vlastnú chybu. Pravdivo to pocítime, až budú sami rodičmi. Najhoršie čo môže byť je to, keď sa jeden z rodičov stratí, či už z akéhokoľvek dôvodu. Ak je to smrť rodiča zmení sa ich život na úzkosť, ktorá ich zviera, plač, ktorý im pomáha a mnoho ďalších. Sami v sebe si uvedomia  tú samotu. Človek, ktorý tu včera bol, už tu dnes nie je. Toľko vecí by ste mu naraz chceli povedať, ale už je neskoro. Stále čakáte, že ho doma stretnete, ucítite jeho vôňu, uvidíte jeho úsmev, ale to už sa nevráti. Hovoríte si, ako je to nespravodlivé, že práve vám sa niečo také stalo. Ničomu nerozumiete, obviňujete sa, že ste sa k nemu mali správať lepšie. Proste v jednej chvíli nenávidíte sami seba. Dá sa povedať, že je vo vás úplný "chaos" pocitov. Potrebujete mať vedľa seba niekoho, kto vám aspoň trochu rozumie.  Po dlhšej dobe však už Vám  je oveľa lepšie a cítite, že v tom nie ste sami. Až potom si uvedomíte, že to tak asi malo byť. Najlepším lekárom je čas. Ten zahojí všetky fyzické rany, ale tie duševné sú stále vo vás a na tie nikdy nezabudnete. Priala by som si, aby takýchto citových problémov mali mladí ľudia čo najmenej, ale bohužiaľ nemám takú moc, aby som ich mohla ovplyvniť. Nikto ju nemá. Je to proste osud. Pocity, ktoré trápia túto mladú generáciu, nie sú len takého charakteru. Môžu byť aj z iného súdka. Napríklad keď sa človek zamiluje. Zamilovanosť je krásna, ale slepá. Všetko vidíme cez tie poznáme "ružové okuliare" a neuvedomujeme si zápory, ktoré náš "milý" má. Potom je skrat a krutá bolesť z rozchodu. Nejakú dobu v nás prevažujú negatívne pocity, ktoré sa neskôr rozplynú. Takéto "romániky" si určite prežil každý. Keď potom príde tá naozajstná zamilovanosť, ktorá prestúpi do lásky, tak to je úplne o niečom inom. Cítite len šťastie, ktoré vás sprevádza. Partner je tou najdôležitejšou osobou, pre ktorú by ste urobili všetko. Samozrejme sa ukážu aj nejaké hádky, ale aj tie sa dajú prekonať, keď sa chce. Už v skorých rokoch si predstavujeme, ako by mal vyzerať vysnívaný partner, čo by mal robiť a nerobiť. Počas života sa väčšinou všetky hodnoty menia. Pozeráme sa na ne úplne z iného pohľadu. Čo bolo pre nás skôr dôležité, tak je teraz zanedbateľné a naopak. Láska je z môjho pohľadu predovšetkým o kompromisoch a ústretovosti.  Existuje aj iný druh lásky, a to lásky priateľské. Sú to zvláštne a ojedinelé pocity. Niektorí ľudia si to ani neuvedomujú, že niečo také je. Pozerám sa na to z hľadiska, že raz ste niekoho naozaj milovali, ale nevyšlo vám to či už z akejkoľvek príčiny. Premýšľate, čo bude ďalej, ako sa k sebe budete správať, aby ste si vzájomne neubližovali. Samozrejme musí uplynú nejaký čas, aby sa rany zahojili. Neskôr sa normálne stretávate, bavíte a práve o tom je z môjho pohľadu táto láska. Sú to zase úplne iné citové problémy. Tie môžeme mať aj pri obyčajnom priateľstva. Človek má hneď niekoľko priateľov. Niektorí sú blízki, iní zase tak nie a ostatné sú napríklad len známi. Aspoň jedenkrát za život stretneme toho najlepšieho priateľa. Záleží na nás, či si ho dokážeme udržať. Stáva sa, že po niekoľkoročnom priateľstve sa nájde vec, ktorá priateľov "na život a na smrť" rozdelí. Po čase sa stretnú a uvedomí si vlastné chybu. Lenže ten čas, ktorý sa spolu nebavili už nevráti, nech sa akokoľvek snaží. Na záver by som chcela povedať, že nenávidieť a milovať môžeme kohokoľvek aj čokoľvek. Pocity a city, ktoré nás v priebehu života "zasiahli" si so sebou vezmeme naozaj až do hrobu.