Citát: "Podstatné v živote nie je dobývať, ale bojovať." (Pierre de Coubertin)

Aké vznešené skĺbenie slov! Človek ako by bol razom obklopený múdrosťou, avšak zároveň sa nedá vyhnúť položeniu otázke: Čo táto veta znamená dnes v normálnom živote kohokoľvek z nás? Netrúfam si povedať, vlastne napísať. Každý z nás si to vysvetlí inak, rozhodne sa ale vždy jedná o úlohe jedinca  v spoločnosti, na pracovisku. Skrátka o prejavenie sa k okolia za nejakým účelom. A nech už je prístup k prejavu viac či menej aktívne, myslím si, že tejto úlohe sa nikto vyhnúť nemôže. Poďme si ale skúsiť všimnúť práve tých, ktorým sa cesta za úspechom stala životnou náplňou. Tak napríklad šport. Je to oslava človeka, jeho sily a krásy tela, ktorá spadá až do obdobia starovekého Grécka. Každý športovec bojoval, aby vynikol v tom, v čom je najlepší. A domnievam sa, že vtedy bojoval spravodlivo, jeho česť mu nedovolila použiť nedovolených spôsobov, hoci už vtedy platilo, že vyhrať môže len jeden. A ten potom bude oslavovaný, získa si rešpekt u svojho vládcu. Snáď už vtedy musel onen šampión vedieť, že len víťazstvo mu prinesie výhody, ktorých ostatní mať nebudú. Dalo by sa povedať, že sa v tejto oblasti v podstate nič nezmenilo, lenže ja som presvedčená, že rozdiely v prístupe súperov určitého športového súboja v dnešnej dobe nespôsobuje práve onú česť. U vrcholových športovcov dnes nebýva obdivovaný výkon, získaný iba výsledkom nadpriemerného snaženia v prípravnej fáze. Ide skôr o akési "agregáty" z mäsa a kostí, ktoré sa riadi, žije, stravuje a dokonca aj koná podľa tabuliek trénera, podľa nariadenia tímového lekára, podľa odporúčania klubového manažéra a iných ďalších nadriadených orgánov. Všetci vieme, že na výsledkoch zverencov sú závislí práve ďalší ľudia, je predkladaný médiám, kde verejne stanovuje mieru svojho záväzku voči spomínaným ľuďom alebo dokonca aj voči športovej verejnosti. Zrejme si dokážem predstaviť, čo sa odohráva s psychikou mladého športovca, pre ktorého je mnohokrát splnenie daných záväzkov jedinou métou a je schopný aj ochotný podrobiť cieľu všetko, svoj osobný život nevynímajúc. A musím priznať, že po spísaní týchto pár viet ma ani - hoci jediný raz - nenapadlo slovo česť. Pochopiteľne, spôsoby na obchádzanie stanovených pravidiel sú v tom či onom športovom odbore rôzne. Rôzne sú aj možnosti ich využitia. Čo však môžeme ponechať ako nedovolený spôsob, spoločný pre všetky druhy športu, je použitie dopingu. Potom už je naporúdzi len jediná otázka: "Bojujú, alebo len dobývajú?" Spravodlivé to rozhodne nie je, to je vec všeobecne známa. Kto však dnes v živote hrá fair play? Neviem, koľko existuje ľudí, ktorí sa podľa tohto hesla ešte riadi. Život nás učí, domnievam sa, nevsádzať práve na nejaký spravodlivý boj, ale skôr používať ostré lakte a bohužiaľ aj záludnosť. Napodiv málokedy je taký prečin trestaný, podľa môjho úsudku skôr vedie k spomínanej úspešnosti. Skúsi mi niekto oponovať? Mám aj osobné skúsenosti.  Začali  robiť podľa pravidiel a vzalo im to prácu. Je to fér? Čoho sa musíme vzdať, aby sme nevybočoval z radu a nikto nám nič nezávidel? Závisť je to slovo, ktoré sa dnes tak často skloňuje v každom páde. Ako som napísala, poctivosť  mi zobrala všetko. Čo vlastne dobývam a s čím bojujem? Som ako ten športovec, ktorý poctivo trénuje a snaží sa. Ale vždy ma niekto predbehne, ako ten, ktorý si vzal doping. Kto teda hrá fair play?  Chcem ešte vôbec bojovať, dokončiť všetko a dobehnúť do cieľa, ktorý je pomaly na dohľad? Boli dni, kedy som všetko vzdávala, padala dole. Musela som vstať ako ten porazený a začať znovu. Každý deň si opakovať, že to bude dobré. Nikto nevie, aké to je prísť o prácu. V povedomie som vedela, že budem na rade. Ale stále som si hovorila: "Pracuješ dobre, máš všetko v poriadku." Lenže nebolo to tak. Zase som sa stretla s tým, že sa nehrá fair play. Príde ľadová sprcha a všetko sa rúca. Športovec nedobehol. Bol porazený niekým, kto si vzal doping a nič ho nezaujíma a víťazí. Kto vlastne bojuje spravodlivo? Bolí to a nikto nevie, ako mi je. Vstanem a mám ísť ďalej? Čo mi vlastne zostáva iné? Keď už si myslím, že sa nemôže nič ďalšieho stať, opúšťa ma i priatelia. Dávajú ruky preč. A to bolí najviac. Je tam závisť a potom mi to niekto aj želal. Chce sa ďalej bojovať a niečo dobývať v tomto prípade? Čo je teda podstatného v živote?   Zápasím ďalej. Vzala som prácu, ktorú som robiť nechcela. Ale musela som ... Potom ale prišla tá pravá ktorú milujem, no aj v nej musím bojovať a dobývať. Zamýšľam sa nad svojou budúcnosťou a premýšľam, čo bude ďalej. Áno, budem bojovať.  To je ten môj cieľ. Dobehnem do cieľa ako ten športovec, ktorý sa riadne pripravoval na tréningu - bez dopingu. A snáď raz zvíťazím. Budem mať to po čom už roky túžim a nič ma nezastaví, lebo  mám  priateľov, ktorí sa ku mne nebudú točiť chrbtom. A snáď mi nebude nikto závidieť!