Citát: "Nie je pravda, že máme málo času, avšak pravda je, že ho veľa premárnime." (L.A.Seneca)

Čas.  Je to asi to najspravodlivejší, čo na svete existuje, pretože všetkým čas ubieha rovnako, aj keď sa to niekedy nezdá. Málo času nemá nikto, všetci ho máme rovnakú dĺžku, len si nechceme priznať to, že s ním nevieme zaobchádzať. Napríklad ja si tiež neviem čas správne rozvrhnúť. Môj všedný deň vyzerá asi tak, že keď sa vrátim domov z práce, si na ďalší deň napíšem blog, ale pretože neviem šetriť s časom a navyše mi v tom ešte bráni moje záporná vlastnosť, a to lenivosť, že sa mi už niekedy nechce, tak nestihnem všetko, čo by som chcela, teda zvyšok  musím dorobiť až ráno priamo v práci.

Naopak zase to, čo zmeškám, si nahradím ďalší deň, lebo vstávam skoro ráno.                 Držím sa totiž porekadla: "Ranné vtáča ďalej doskáče."

Ale vrátila by som sa teraz skôr k počiatočnému citátu. Málo času rozhodne nikto z nás nemá. Len nám ho veľa ubieha, ale my to nedokážeme ovplyvniť. Napríklad spánok mi príde ako absolútny zlodej času, pretože keby som nespala, stihla by som toho urobiť oveľa viac, ale bohužiaľ, toto je taká činnosť, ktorá proste k životu patria a byť stále hore predsa nejde.  Času je dosť.  Občas si s ním tiež neviem rady. Koľkokrát sa doma nudím  premýšľam nad časom. Ale nie o minútach, hodinách alebo dňoch. Premýšľam o rokoch. Premýšľam o tom, že niekedy mi hodiny v práci ubiehajú strašne pomaly, ale naopak niektoré okamihy sú preč hneď. Nanešťastie sú to tie krásne a príjemné okamihy.

Uvažujem nad tým, že v terajšej práci som už 9 rokov. Už dlhých 9  rokov, ale niekedy mi to príde, ako by to bola len chvíľa. Tých zážitkov je teda požehnane. Na niektoré hrozne rada spomínam, lenže už môžem práve len spomínať, pretože ten čas, ktorý neúprosne beží, sa vrátiť jednoducho nedá.

Vždy, keď si prezerám fotky z tých starých dobrých čias, dojme ma to. V rádiu spieva Michal David, že neznáša lúčenie. Ja tiež nie a vybavuje sa mi, že ako rýchlo ubehli tie roky . A prečo myslím na lúčenie? Pretože niekto v jednom kuse odchádza a pripomína mi tým  ten neúprosný čas. Čas, ktorý sa nedá zastaviť . Ale dosť už s tou budúcnosťou. Nemôžem predsa predbiehať čas. Radšej sa budem radovať z dneška, budem si užívať každú minútu s tými, ktorých mám rada. Keď sa na niečo tešíme (napríklad na nejaký deň), čas ubieha dovtedy pomaly, ale potom to pekné uplynie veľmi rýchlo. Naopak ak sa nejaké udalosti obávame a netešíte sa na ňu, čas naraz beží strašne rýchlo a potom sa nám navyše zdá, že ona hrozná vec trvá príliš dlho.

V skutočnosti tomu však tak nie je. Niekedy nám príde, že si čas robí, čo chce a spomaľuje sa alebo zrýchľuje. Preto sa nesmieme báť udalostí, ktoré nastanú a užívať si tú dobu, než sa stanú skutočnosťou. Takže času je až až, musíme len vedieť, ako s ním naložiť a nezabudnúť, že človek žije len raz a každý okamih je premiérou. 

Musíme si užívať každú chvíľku a vedieť v našej uponáhľanej dobe spomaliť sami seba, pretože čas je nezastaviteľný.