Vlak života

Povedala by som, že vlak sa dá ľahko prirovnať k nášmu životu.                                          Mám svoj vlak, asi ako každý človek. Uháňate v ňom po nekonečne kľukatých koľajniciach. Skáče to a hrká ... Občas si pripadám, že sedím v protismere a robí sa mi zle.   Každý vyšiel zo svojho nástupištia, depa, ktoré mu pripravili rodičia. Postavili nám základné koľaje, kde sme sa začínali učiť jazdiť. Už v škôlke bol každý iný a išiel si svojou cestou, ktorú aj on mohol z malej časti ovládať. Poznám ľudí, ktorým aj v 30 rokoch určujú rodičia, kadiaľ ísť. Odpratávajú im prekážky z trate. To si myslím, že nie je správne ...

V tridsiatke predsa už človek o sebe niečo vie ... Vie, kadiaľ a kam má teraz namierené ...

 Hoci ani ja to často neviem, kam povedú moje koľaje napríklad za pár rokov. Teraz ale predstavu mám.

 Mám nejakú "koľaj", na ktorú sa chcem dostať ... Každý vlak má toľko vagónov, koľko človek k životu potrebuje. Počas života ich pribúda ... Ľudí do nich pristupujú a vystupujú, ale ja nie ... Ja mám povinnosť ísť až do cieľovej, konečnej stanice.                                            Niektorí ľudia nastúpia a idú s vami celú vašu trať. Niekto naopak vystúpi hneď na ďalšej stanici. U niektorých ste radi, že odišli, u iných zasa veľmi smutní, pretože po nich vo vlaku zostane prázdnota. Chceli si urobiť malú prestávku, ale váš vlak už nestihli ... Je to smutné, ale taký je život. Počas jazdy stretnete vo vlaku veľa ľudí. Niektorí sedia úplne vzadu v najposlednejšom vagóne a vy nemáte dôvod ich k sebe priťahovať bližšie.                                                        Potom sú tu ľudia, čo sedia bližšie. Vy cítite, že tu sú. Robí vám ich spoločnosť dobre. Bavíte sa s nimi, počujú váš smiech.                                                                                            A nakoniec je tu za život pár jedincov, ktorým dovolíte vstúpiť k vám do kupé, otvorte im svoje srdce, dovolíte im uvidieť vaše city aj slzy. Ale aj títo ľudia majú právo vystúpiť, keď to budú chcieť urobiť, tak to jednoducho urobia ...                                                                        Ide o akési splynutie dvoch vlakov. Dva vlaky naraz idú po jednej koľaji. A záleží na priateľovi, kam vás usadí vo svojom vlaku.                                                                                 Každý vlak je iný, ide inou rýchlosťou.  Ja mám pocit, že mojím vlakom je teraz Pendolino, ktoré ide nezvratnú rýchlosťou a ja sa len bojím, kedy sa vykoľají.                                                  Kedy sa stane nejaké nešťastie. Bude to veľká rana a bude trvať dlho, než sa vlak opraví a nasadí späť na "staré koľaje" ...

Každý zájde občas na zlú koľaj, ale dôležité je nevykoľajiť sa  a na ďalšej výhybke zahnúť prípadne inam. Je to vidieť napríklad pri výbere situácií, kamarátov a pocitov, ktoré chceme zažiť. Keď sa rozhodneme, nie je cesty späť.

 Vlaky väčšinou necúvajú ... a keď už, stojí to strašne veľa síl a námahy ...