Samota

Občas je každý z nás odkázaný okúsiť samotu. Či už je to samota v pravom slova zmysle, pri ktorej sa človek ocitne úplne sám na vyľudnenom mieste, alebo je síce obklopený množstvom rôznych ľudí, avšak každý z nich sa v prvom rade zaujíma o seba a svoje problémy, v princípe je to stále tá istá samota. Často ju nenávidíme a len niekedy potrebujeme.  Každopádne už od narodenia potrebujeme cítiť, že nie sme sami a ten pocit, že niekto nad nami bdie v nás vyvoláva istotu a bezpečie. Nebyť na všetko sám je totiž pravdepodobne snom každého z nás. Podeliť sa o svoje starosti, môcť sa na niekoho spoľahnúť a cítiť spolupatričnosť to sú piliere našich vzťahov, a to nielen partnerských, ale aj rodinných či priateľských alebo pracovných. Skrátka, aby človek niečo v živote dokázal, nemôže sa spoliehať na to, že bez existencie a pomoci iných ľudí, známych, rodiny, priateľov, lások či dokonca nepriateľov, by sa osobnostne vedel posúvať vyššie a vyššie.
Jednoduchšie povedané, všetci potrebujeme okolo seba ľudí. Aj takých, ktorí prinášajú do našich životov pozitívne podnety, ale aj tých ostatných. Nepoznám nikoho, kto by mi tvrdil niečo iné, teda, že by bol najspokojnejší, keby sa mu podarilo stroskotať na opustenom ostrove, aby už nikoho do konca života nemusel ani len vidieť. A len zopár ľudí ma presviedčalo, že po tom, ako prešli sklamaniami spôsobenými ľuďmi, by svoj život najradšej strávili len v prítomnosti svojich verných domácich zvieracích miláčikov. Z toho vyplýva, že väčším trestom pre človeka ako trest smrti je pravdepodobne odobratie slobody súvisiace s oddelením tohto človeka od akejkoľvek spoločnosti. Odstavenie jeho bytosti od možnosti komunikácie s inými, a to vo všetkých formách. Neviem, či niečo také existuje, ale pokiaľ by človek ostal uzavretý v cele, bez kontaktu s kýmkoľvek živým, nestretol by sa s nikým ani pohľadom a rozprávať by sa mohol akurát so stenami a sebou samým, pravdepodobne by to jeho život o pekných pár rokov skrátilo. Prípadne by sa asi v krátkom čase zbláznil...
Dôverne poznám samotu. A i keď sa k nej občas všetci utiekame a hľadáme v našich malých bytoch priestor pre štipku súkromia, určite nikto nechce, aby bolo každodennou súčasťou jeho života. Nie, nežijem na pustom ostrove, takže samota, ktorú poznám, je práve tou, ktorá si nájde miesto v živote človeka i keď je obklopený ľuďmi. Zavalení povinnosťami prežívame deň za dňom a rok za rokom v okolí našich blízkych i menej blízkych, pritom nám často unikajú ich životy. Niekedy sa spamätáme až keď už zmenu, ktorá sa udiala s človekom žijúcim s nami v jednej domácnosti, nie je možné prehliadnuť. A vtedy sa mnohí pýtame, ako sa to mohlo stať, ako je možné, že sme si to nevšimli?
Naše svety sa prelínajú a vznikajú tak dimenzie, v ktorých sa stretávame. To sa však nedá povedať o samotách. Tie sa nikdy nestretnú. Existujú jedna vedľa druhej a dokonca o sebe aj vedia. Pripomína to galaxie vo vesmíre, ktoré sa jedna vedľa druhej rozpínajú a zväčšujú svoj priestor. Ten je taký obrovský, že celý jeho obsah má dosť čo robiť, aby sa zaoberal sám sebou, než aby javil záujem o susednú galaxiu. Každá samota je iná. Sú také, ktorej strojcami sme sami. Zapríčiníme si ich tým, že sa činíme až príliš alebo naopak, že sme ignoranti. Niektoré prichádzajú nepozvane, najmä keď strácame ľudí, na ktorých nám záleží. Potom je tu druh samoty, ktorá nás núti uzatvoriť sa pred svetom. Väčšinou ide ruka v ruke s bolesťou, o ktorú sa nechceme alebo nevieme podeliť s inými. Bolesťou z lásky, bolesťou z choroby. Samota, ktorú si človek pustí do života, aby už nikdy nepodľahol sklamaniu, je tou najsmutnejšou. Zbabelosť z nás občas urobí zatrpknuté bytosti a tehličku po tehličke okolo nás buduje múr oddeľujúci samotu susednej galaxie blízkeho človeka.
Aspekt samoty, ktorý pravdepodobne ubližuje najviac, je jej schopnosť človeka takmer od základov meniť. Bezprostrední ľudia sa menia na upätých, predtým usmiate tváre nadobúdajú prostredníctvom samoty tvrdšie črty, pohladenia ubúdajú, prichádza izolácia. Zmena sa prejaví najmä v postoji k iným ľuďom. Aj keď väčšina ľudí trpiacich samotou si to nevybrala sama a určite by ju vymenila za prítomnosť inej bytosti, ani oni sa neubránia zmenám. Kým na začiatku si ich uvedomujú, postupom času ich prestanú vnímať, no a ako tí čudní sa im javia práve tí, ktorí majú to šťastie samotu až tak dôverne nepoznať. Možno je v tom trochu závisti, ktorá mení samotárov na neprajníkov. A možno...
V každom z nás je kus samotára. No tým dlhotrvajúcim samotárom vŕta v hlave, keď  vidí iných ako sú v spoločnostiach ľudí, ako o nich javia záujem, nie preto že od nich niečo potrebujú, ale preto že in naozaj chýbajú. Nevŕtajú nám v nich však ani osudy tých, ktorí tu na tejto planéte na všetko ostali sami a je pri tom jedno, či to bolo alebo nebolo ich vlastnou vinou. Cítia sa opustení a neviditeľní, a kým oni zazerajú na nás ostatných, tak ako sme to my robili predtým, my sa sústreďujeme na istotu a bezpečie našej vlastnej galaxie a jej priestoru a strácame prehľad o potrebe našej pozornosti voči ostatným.  Samota je zlá, nie len pre starých ľudí, ale najmä pre mladých. Je zvláštne, koľko myšlienok prejde hlavou keď je človek sám. A na záver jeden citát: Najhoršia samota je tá, keď ste obklopený tisíckami ľudí, no vy sa cítite úplne sám.