Dnešný blog bude vlastne zamyslením nad dnešným dňom. 
Tak ako u mnohých rodičov, aj u mňa nastal deň, keď moje dieťa išlo na prvé sväte prijímanie a keďže nebolo prvé, nakoľko už máme dve za sebou, vedela som o čom to bude. Keďže v mojej blízkosti mali kamarátkyne deti, mohla som to porovnávať. Vždy bol tento sviatok taký výnimočný, chlapci vyzerali ako mladoženáči a dievčence ako mladé nevesty. Musím priznať, že viac sa mi páčia rovnošaty tzv. Habity, deti sú rovnaké a nevznikajú zbytočné chválenkarstva. Veď na náboženstvách nás vždy učili, že pred bohom sme si všetci rovní, tak načo pompéznosť.  Vždy to bola súťaživosť , kto mal krajšie a nadýchanejšie šaty,účes a kto mal hostinu v akej vychytenej reštaurácií. Ale dnes som bola zarazená a zaskočená samotnými deťmi. Ich hrubosťou a krutosťou. A celkovou falošnosťou ľudí. Ako stáli pred kostolom, dievčatká nádherné v róbach sa častovali urážkami,  "že vyzeráš ako vrece, ty máš košeľu ako pupuš, ty máš drbleho motýľa", ale najviac sa už nevedeli dočkať konca, samozrejme kvôli darom. V kostole, kde pominulé roky človek išiel s pokorou, dnes vchádzal dnu a odvšadiaľ bolo počuť ohováranie kto je kto,kde s kým a čo ma na sebe, kto s kým žije a podobne, žiadna emócia, už len v očiach babičiek sa zračila ako taká viera a nádej. Babičky hľadeli so slzami v očiach na deti, ktoré mali pre nich prijať najväčšiu svätosť. Inak nič. Nikto sa nesnažil aspoň  otvárať ústa, keď sa snažili spievať tie náboženské piesne, ak niekto vokálne árie tak trochu spopularizoval, už to bolo do neba volajúce a patričným spôsobom porušujúcim to dali tetušky na vedomie, no už to nie je to čo kedysi. Možno je to tým, čo sa deje v spravách, tie cirkevne škandály, ale ja som si pripadala taká cudzia, taká nekresťanská. Mala som pocit, ako keby tým deťom vymývali mozgy a tlačili im, ako sa majú chovať, ako majú vyznávať iba to, čo sa im povie v kostoloch a nič iné nesmú prijať.  Nasilu, každé jedno aj tak malo myšlienky už pri darčekoch. Keď ceremónie skončili a oni vykročili ako " nový kresťania" nevedeli sa dočkať, každé fotenie, každá iná činnosť ich stavala do nervavosti, len nech neotravujú. Ak náhodou už dostali niečo, čo tam že ich volá farár na spoločnú fotku, odbijú ho hlasným pokrikom  "ja sa nechcem s Vami fotiť " a robia si svoje. Stála som tam ako obarená, žiadna úcta, žiadny rešpekt nič. Myslela som si, že aspoň na tých dedinských svätostiach to bude trochu pokornejšie, ale veľmi som sa mýlila. Bolo to strohé a chladné. Žiadna emócia, dojatie tak ako pred niekoľkými málo rokmi. Toto majú byť kresťanske deti, ktoré prijali takú veľkú slávnosť, babičky slzili dojatím, ale ich mami ich kritizovali, že  sa vrteli a podobne. Toto ma byť naša budúcnosť?? Do týchto krutých deti vkladáme našu budúcnosť? Myslím, že teraz je doba zlá, ale mám za to, že ešte len zlo nastane. V čo má človek veriť a dúfať? Každý sme sa v mysliach obracali na vieru, v ktorú nás viedli rodičia a starí rodičia, no je vôbec ešte viera? Či je to len fraška? Zmenil to pohľad na vieru toľké škandály a nechutnosti, ktoré sa dejú?

 Zmení sa ešte niečo? Neviem a popravde nechávam to otvorené. Čo bude? Nik netuší.