„Nech každý začne najskôr sám u seba so všetkým, čo smeruje k náprave vecí.“ Ján Amos Komenský

    Myšlienka hodná zamyslenia. Každý vie kritizovať, každý je zrazu odborník, každý vie vyriešiť problémy tých druhých ale sám sebe pomôcť nedokáže.  Stačí pozerať na šport – hokej, futbal  a s pomerne pokojného človeka sa stáva rozzúrenej zviera, ktoré nadáva, čo si tam tí hráči robia, aké sú nemehlá  a ako to majú hrať. Televíznemu divákovi ale chýba ružové okuliare, nik netoleruje chyby alebo omyly.  Alebo politika. Stačí sa chvíľku dívať a už nám dvíhajú tlak, už zasa dvíhajú, prikazujú či zakazujú. Každú nedeľu či večer v spravách to stretáva aj mňa. Sedím pri televízií, chrúmem  nejakú upokojujúcu dobrotu a rozčuľujú ma, čo všetko ešte mám krucinál platiť a ako zle sa zaobchádza s peniazmi, ktoré odvádzam za svoje mzdy do spoločnej štátnej pokladnice. Po skončení relácie odchádzam od televízie so slovami "Ja by som im dala". Žiadne tolerovanie, bez pardonu by som im to celé ukázala.  Niekde v šedej kôre mozgovej ma ale hlodá myšlienka, či by som bola skutočne lepšia ako ONI. Úplne sebakriticky si priznám že rozhodne ÁNO. To je ale len myšlienka. Skúsme sa na to pozrieť reálnymi očami a nie len obyčajnou úvahou, "čo by bolo, keby ..." Väčšina z nás je držiteľom vodičského preukazu, pohybujeme sa po cestách vo svojich, alebo služobných automobiloch a správame sa vo svojej podstate ako u oných televíznych debát. Každý, kto nejakým spôsobom poruší dopravné predpisy, od nás dostáva rôzne mená, ktorá sa ale nehodia uvádzať. Občas sa stretávame s ľuďmi, ktorí nás zdravia vztýčeným prostredníkom, čo sa stáva pokynom k ​​štartu pretekov. Toto všetko stretáva aj mňa, keď sa po ceste pohybujem. Sedím v aute a  sledujem dianie okolo seba. Ideme cez mesto a každý, kto nás predbieha, je v mojich očiach nebezpečenstvo pre ostatných. Sledujem, kto zastaví na červenú a kto sa ešte pokúsi na poslednú chvíľu prejsť a každý takí vodič je odo mňa okamžite častovaný rôznymi menami. A teraz tu vyvstáva otázka, akým vodičom som ja? A sme opäť na začiatku. Som naozaj lepšia ako oni politici? Som naozaj lepšia ako ostatní vodiči? A čo nás vlastne chcel učiteľ národov naučiť? Dnes by sme túto vetu mohli povedať aj takto: "Čo nechceš, aby tí druhí robili, nerob ani ty im". Ja by som sa vyjadrila ako vodič a túto vetu by som interpretoval inak: "Spomaľ, rozhliadni sa okolo seba, či nie je v okolí niekto, komu by si mohol svojim konaním ublížiť a až potom choď ďalej."                                                                                Žijeme v modernej dobe plnej pokroku, technických vymožeností, nových objavov a tiež nových názorov a neustále sa zvyšujúcich nárokov. Často počúvame neznáma slová, ktorým nerozumieme alebo ktorých obsah nedokážeme plne pochopiť. Ale sú tu aj staré známe slová, ktorých význam chápeme, no povrchne a často si ich vysvetľujeme práve tak, ako sa nám to hodí. O jednom takom slove tu teraz bude reč. Je to slovo TOLERANCIA. Koľkokrát už sme toto slovo počuli? Veľmi veľa krát. Zamyslime sa preto nachvíľu aj my. Slovo tolerancia je veľa používané a tolerancie ako taká sa vyžaduje všade a od všetkých. Ale vieme naozaj, čo tento pojem znamená? Chceme ju naozaj alebo o nej hovoríme len tak zo zvyku. V duchu sa sama seba pýtam: "Tak o tomto teda je?" "Toto má byť tá povestná tolerancia. Netvrdím, že by sa ľudia navzájom nemali vypočuť a ​​zistiť tak, čo si o nich alebo o určitom probléme myslia druhí, ale je dobré si vopred uvedomiť, že nie každý názor je príjemný. Je len na nich, na koľko dokážu byť tolerantní k názorom druhých. Ak niečoho takého nie sú schopní, nech teda radšej mlčia. Narobia aspoň menej škody. Tolerancia totiž nie je len o tom, keď oznámim svoj názor a on bude tolerovaný. Musíme začať od seba a nie len čakať, že ma budú tolerovať ostatný, aj keď býva niekedy ťažké prijať názory, ktoré nám zrovná nesedia. Ľudia sa tolerantní nerodí, ale môžu sa tomu naučiť aj za cenu nemalého úsilia. Stojí to za to !!!