Jeseň

Horúce dni sa pominú. Z lesa pomaly mizne veselý štebot vtákov, hmyz zalieza do úkrytov a les pustne. 
Do dolín sa vkradnú dlhé súmraky a ranné hmly zahalia les sivou záclonou. A keď sa neskôr hmla rozoženie, vynorí sa z nej farebná rozprávka odchádzajúceho leta.
 Prechádzka lesom jesennej prírody je ako prechádzka zlatým údolím. 
Hoci symbolizuje pochmúrnosť, jej pestré farby rozžiaria celý kraj. Keď pofúkne vetrík, stromy stratia svoje pestrofarebné šatstvo. 
Oblečené zostanú oba ihličnany. 
Tie spomedzi všetkých ostanú zelenej farby. Pod listnatými stromami tichučko ležia listy, ktoré majú rôznu farbu, červenú ako krv, žltú ako jarné slnko a hnedú ako naša matička zem. 
Sem-tam, tu pobehne nejaké malé zvieratko. 
Veverička si chystá svoje zásoby orieškov, žaluďov, aby si mala v zime čím naplniť svoje biele bruško. V posledných slnečných dňoch jesene nastúpi na svoju púť pavúčik. Preletuje v povetrí na bielučkých vláknach, zachytáva sa na rôznych stromoch. 
Hneď je celý les opradený striebornými nitkami, ktoré sa lesknú v slnečnom svite.
 No skončia sa i pekné dni babieho leta. List za listom pomaly opadáva, farebná krása zmizne a sivé novembrové dni zmáča časté mrholenie. 
Všade je plno vody, všetko je mokré.
 Je vidno, že príroda sa tiež ukladá na zimný spánok, lebo keď príde baba zima a potrasie svojou perinou všetko bude spať pod bielou prikrývkou.
Príroda nepotrebuje módnych návrhárov ani vizážistov, je sama o sebe krásna v každom období. 
Na jeseň sfarbená do pestrých farieb, v zime do biela, nepotrebuje kožuch, sneh ju oblieka, na jar ako dieťa raz tichá inokedy plačlivá a niekedy uletená a leto ju farbí do zlatista lúčmi slniečka. 
A človek v jej objatí je krásny tiež, keď ju miluje a chráni.

A na záver jeden citát: "Neskoré šťastie je ako krásna jeseň, človek sa z neho teší dvojnásobne."