Puzzle života

    Život... čo to je?  Spleť navonok nesúvisiacich osudov? Možno... no tak či tak splynú v dúhu, každá omrvinka tvorila raz celok. Každý život je zložený z malinkých dielikov, ktoré spolu vytvoria jedno veľké puzzle života...

    Človek sa narodí a vlastne nemá nič. Len jeden dielik, ktorý tvorí on sám. Až postupom času, krôčik po krôčiku odhaľuje svoje vnútro, ďalšie dieliky, ktoré znamenajú svet. Jeden múdry človek raz povedal: „Pre svet som iba niekto, ale pre niekoho som celý svet." Ale čo je to „svet"? Je malý? Veľký? A hlavne - čo je môj svet?

    Každý dielik, každá malá čiastočka mňa má svoj vlastný príbeh. Zdá sa, že medzi sebou vôbec nesúvisia, ale predsa sú pevne spojené. 

Dva dieliky - dvaja priatelia. Každý pre mňa znamená niečo iné, no napriek tomu ich osudy sú priam zrastené; nechcený trojuholník, zákon akcie a reakcie... Bez nich by však ten môj svet nebol svetom, zostala by prázdna diera, ktorú by nedokázalo nič zaplniť.

    Ani anjel, ktorý fúka rany mojej ženskej roztopaše, nedokáže nahradiť všetky stratené dieliky, ktoré odniesol vietor alebo ich pochovala čierna zem. Nie každý dielik je nahraditeľný alebo v podstate žiadny, lebo kto raz zastal vo veľkom puzzle života, nedokáže odísť ani keby chcel. Možno zmizne, nikdy ho už neuvidím, ale tieň navždy zostane, navždy zostane spomienka... Tak klaniam sa padlým anjelom, ktorých nemé výkriky nikto nepočul. Dielik poznačený smrťou, nedokončenými výpoveďami, po ktorých zostala len tma. Nemali právo siahnuť na... na ten svoj prvý dielik, ktorý určoval ich podstatu. Zostal po nich len prach... a bolesť. Človek musí stále kráčať ďalej a nedbať na rany osudu, ktoré utŕži. Je pravda, že rany sa zaceľujú, no jazvy rastú s nami. Zostať na dne, stáť na križovatke a voliť medzi láskou a nenávisťou... to je ten dielik zahalený čiernym závojom, kde už nie je cesty späť. A cesta stratenej dôvery sa hľadá ťažko. Dielik plný zatrpknutosti, kde by sa nikto nechcel ocitnúť...  

No po búrke vyjde zas slnko a zlomené krídlo už nie je zlomené. Cesta srdca je opäť otvorená, hradná veža opäť dobytná, všetko stratené nájdené... Dnes hľadám zmysel života, nové dieliky. Niekoho, kto ukáže mi správny smer, keď budem zas stáť na rázcestí a voliť medzi láskou a nenávisťou.

    Láska... ten dielik je najťažšie nájsť. Dielik ukrytý v labyrinte citov, od ktorého kľúč je ukrytý „len" v hĺbke vlastného srdca.

 A po mnohých vzletoch a pádoch príde zistenie, že to, čo hľadáme je celkom blízko, že ten dielik plný lásky a nehy nie je zatratený, že stačí len vystrieť ruku a ... a vnímať. Nehľadať hneď červené ruže, ktoré sú symbolom nehynúcej lásky, lebo práve tie dokážu zradiť. Dielik z bielych ruží je zaviaty prachom a človek zaslepený vlastnou samoľúbosťou necíti, že to, čo hľadá v nekonečných diaľkach, je vlastne tu prítomné... len treba hľadať v hĺbke vlastného srdca. Život je zložený z množstva dielikov. 

Človek ich nachádza, ale aj stráca, stále obmieňa. Dnes ešte toto puzzle nie je kompletné, no raz bude. Niekto mi povedal, že keď sa tak stane, zomriem. Možno je to pravda, ale kde niečo končí, objavuje sa zároveň niečo nové, nepoznané.                                                                     

Tak raz budem opäť skladať veľké puzzle života odznova, puzzle, ktoré znamená svet...