Človek by si myslel, že pokora je čnosť veľmi bežná, a že ju nie je ťažké dosiahnuť. Sme totiž pominuteľní a z toho, čo sme vytvorili po nás veľa neostane. Z toho vyplýva, že pokora bude pre človeka tou najlogickejšou čnosťou. Pokora je tou prvou lekciou, ktorej sa naučíme, keď začneme úprimne rozmýšľať nad sebou samými a nad svojím životom! No pravdou je opak. Napriek jasnej evidencii o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, to čo najviac z nás trčí nie je pokora, ale jej opak – pýcha. Ľudia namiesto toho, aby sa sklonili pred realitou a prijali seba samých takými, akí sú, začnú si hovieť v ilúziách a tváriť a hrať sa na niečo, čím nie sú. Ako to povedal istý múdry človek: „Mnoho ľudí by bolo chabo – ak vôbec – odetých, ak by sa mali obliecť do svojej pokory.“
No prečo je táto čnosť taká dôležitá? A vlastne: čo je to pokora? Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí sú presvedčení, že pokora je slabosť, ba že je známkou, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje, a že sa nenašiel. Pravdou je však opak. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj je. Neznepokojujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy, alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaží sa za každú cenu pripomínať, že to bol on, kto toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka, ak si na nich zakladá budú stáť množstvo času a energií, pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje bol pravdivý. 
No tu prichádzame k bodu dva: pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo už dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a obracať sa od nedobrých vlastností, ktoré na sebe má. Je si vedomý svojho povolania „kráčať za slnkom“. Dôstojnosť a veľkosť človeka je v tom, že hoci je ničím, predsa je povolaný k veľkým veciam. Povolaním človeka je stávať sa! Lenže to sa dá robiť iba vtedy, keď žije v pravde. Ak nežijeme v pravde, naše stávanie sa sa môže stať pre nás fatálnym. Spomeňme si na bájneho Ikara, ktorému otec zhotovil krídla, aby sa na nich vznášal. No keďže mu ich primontoval voskom, upozornil ho, aby sa nepribližoval k slnku, lebo sa mu roztopia a on sa zrúti dolu. Neuposlúchol ho a zabil sa. Východzím bodom na našej „ceste k slnku“ je pravda. A pravde nás učí pokora, pretože pokora je pravda. Tak ako jej opak, pýcha, je lož. Pýcha predstiera a vytvára ilúzie a klamlivé obrazy. Človek, ktorý žije v pýche nebude nikdy schopný skutočného obrátenia srdca a opravdivého rastu. 
Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Nezaujíma ho obchodovanie s nerealitami. Berie ľudí takých akými sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť. Známy mystik a trapistický mních Thomas Merton raz povedal: „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora do života človeka prináša.