Detstvo

Človek pri pohľade na dnešné mladé maminky, ktoré neustále karhajú svoje deti, obliekajú ich ako kópie dospelých, učia prísno, samé zákazy, príkazy, pomaly od detí v kočiari chcú aby sa vedeli chovať. 
Ale nikto sa neskúsil zamyslieť nad detstvom ako takým?
Detstvo, obdobie keď aj dážď chutí ako karamelky.
 Čas úsmevov i boľačiek, čas kedy nič nie je len čierne alebo biele, ale všetko žiari farbami. Čas, keď svet je len škatuľka pasteliek. 
Dni, keď je fantázia dôležitejšia ako realita.
Tvrdíte, že rozprávky sú len výplody fantázie. 
Že draky, víly či škriatkovia neexistujú? Mýlite sa. Existujú. 
Sú ukryté v dušiach detí, to len my, dospelí, ich nevidíme. 
Zabudli sme na krásy sveta, na radosť z prvého jarného kvietku, z chumelenia snehu. 
Zabudli na tichý šepot potoka. 
Nerozumieme mu. 
Nemôžeme. 
V našom uponáhľanom svete nie je čas na nežné bláznovstvá. 
Tie nádherné hlúposti už vymizli z nášho života. Dospeli sme a stali sa pánmi svojho osudu. Ale kde berieme právo robiť z detí, svoje verné kópie?
Obraciam tvár k nám, milí dospelí, s prosbou na perách. 
Neberme im detstvo! Nechcime, aby  boli dokonalí. Oni sa žiť ešte iba učia. Nechajme ich zafúľať sa v opadanom lístí. Veď čo je pár škvŕn oproti ich vďačnému úsmevu?
Nekarhajme ich, keď sa im srdce rozbúcha pri pohľade na motýľa. 
Nesmejme sa ich túžbam! Neberme im sny! 
Nechceme svet vidieť ich očami, veď ho chcú prebádať svojím vlastným pohľadom. Nechajme ich vyskúšať si pády z hojdačky a naučiť ich, že kto vysoko lieta, nízko padá. 
Chcú byť ľuďmi, ale nechcú byť vašimi kópiami!
Nechajme v nás vyrásť záhradu, do ktorej sa budú môcť vracať a spomínať na všetky šibalstvá mladosti. 
Prosím vás, nenechajme v nich predčasne zhasnúť svetielko nádeje. 
Všetko má svoj čas, a tak ako sme pred rokmi za sebou zavreli bránu detstva my, aj pred nimi sa uzamkne. 
Možno je to ešte ďaleko a možno už zajtra.                                                      
Aj Milan Rúfus predsa povedal:
 „deti tušia deň, keď z každého z nich odchádza malý princ na bielom koni a odnáša so sebou žezlo a jablko.“ 
A mal pravdu, princ odchádza, aby sa stal kráľom. 
Tak im dovoľme vychutnať si posledné lúče ich detského slnka.