Pýcha je jednou z najrozpačitejších vlastností človeka. Na jednej strane je silne odsúdená nielen Bibliou, ale aj tradíciami iných kultúr, no na strane druhej žijeme vo svete, ktorý k nej výslovne povzbudzuje.
Podľa štandardov sveta - podľa niektorých dokonca podopretých kresťanskou tradíciou - človek je povolaný stúpať k výšinám, rásť, rozvíjať sa do nekonečna. „The sky is the limit" (nebesia sú tvojou hranicou; t.j. niet žiadnej hranice), ako hovorí známe anglické príslovie. Sv. Tomáš Akvinský citujúc Izidora definuje pyšného človeka takto: „Pyšný je ten človek, ktorého túžbou je dostať sa ponad to, čím v skutočnosti je." Ale veď predsa človek sa musí snažiť ísť ponad to, kde práve je. Inak by stagnoval. Aj kresťanstvo nás burcuje k neustálemu rastu. Ako to teda je: je pýcha neresťou alebo čnosťou? Sú všetky prejavy silného sebavedomia nerestné a naopak sebapodceňovania čnostné? V tejto veci treba mať jasno. No už vopred poviem, že hoci ovocie pýchy ju úplne jasné, ako nás o tom presviedčajú mnohé príklady z dejín, pre neveriaceho alebo slabo veriaceho  človeka nebude ľahké uznať nerestnosť pýchy a naopak dôležitosť jej opaku - pokory. 
Pri mnohých veľkých katastrofách ľudských dejín stála pýcha. Vidieť to hlavne na vojnových konfliktoch. Mnohé by sa neboli odohrali, keby tí, ktorí ich rozpútali neboli povolili uzdy svojej pýche. Jedna príhoda rozpráva o tom, ako sa zasekol pod viaduktom kamión, pretože bol príliš vysoký a viadukt nízky. Vodič s ním nemohol pohnúť ani dopredu ani dozadu. Premávka bola zastavená na hodiny a rady áut pomaly začali byť kilometre dlhé. Na všetko dozeral malý chlapček. V jednom momente pribehne k vodičovi a hovorí mu: „Viem, ako by ste mohli vyjsť!" Vodič na neho pozrel s pohŕdaním. „Vypustite trocha vzduchu z pneumatík a kamión klesne!" Stalo sa a kamión sa pohol. Istý svedok to komentoval neskôr takto: „Kamión nebol jediný, ktorý potreboval v tejto situácii nechať čosi zo seba odísť!" Ak by totiž zo seba nebolo čosi vypustilo aj nafúknuté ego vodiča kamión by sa nebol pohol. 
Pýcha je neresť, ktorá nám bráni práve v tomto: aby sme uznali svoju obmedzenosť a svoje hranice. Aby sme si nechali poradiť, pomôcť, nechali sa usmerniť. A keď zistíme, že sme sa mýlili, aby sme si to priznali. Sú ľudia, ktorí toto nedovolia, ani za cenu, že príde k ich sebazničeniu. 
Človek má teda hranice a uvedomovať si tieto hranice znamená nielen žiť v pravde, ale vôbec žiť. Definícia Tomáša Akvinského poukazuje presne na tieto hranice, ktoré máme ako ľudský rod, nie na hranice v rámci svojho človečenstva. V rámci tohto svojho človečenstva človek má nesmierne možnosti a je volaný k neustálemu rozvoju a rastu. No vždy bude len človekom. Lebo toto je jeho podstata. Každé vzoprenie sa tomuto faktu, končí zle. Pekne to popisuje nielen Biblia ale aj grécka tradícia. V tejto poslednej je napríklad mýtus o Daedalusovi, ktorý zhotovil pár krídiel pre svojho syna Ikara. Keď mu ich nasadil, upozornil ho, aby nelietal príliš vysoko, blízko slnka, lebo perá v jeho krídlach sú poprilepované voskom a ten by sa mohol roztopiť. Ikarus ho neposlúchol. Priblížil sa k slnku tak veľmi, že jeho krídla sa rozpadli a on padol na zem a zabil sa. Tak vypustime ventil pychy a začnime žit pokornejšie.