Krutosť.

Slovo za slovom, deň po dni, kniha za knihou, rok po roku, skladám si pravdu pre budúcnosť.
Od útleho detstva, je človek odsúdený na nemilosť a krutosť života. Nie vždy je však taký tmavý a pochmúrny. 
Človek nesmie mať strach s tieňov. Znamenajú len, že niekde ďaleko je svetlo. Svetlo, ktoré pramení z našich túžob.
Ako dieťa som poznávala prostredie, v ktorom človek vyrastal. K tomu mi pomáhali rodičia a neskôr škola. Zaujímali ma veci, ktoré boli všade naokolo. Veci rôznych druhov a tvarov. Vidieť len povrch a nemôcť nazrieť dnu. Túžila som nahliadnuť do vnútra. 
Prísť na koreň veci. Poznané základy, poznané vnútro vecí, nútilo ma ísť ďalej. Nabažená informáciami záujem upadal. Túžby sa stávali náročnejšími. Už to nebolo prostredie. Už to neboli veci, ktoré túžil mladý človek poznávať. Bola to nová túžba. Celkom nečakaná. Bola to túžba poznávať ľudí okolo seba. Poznať priateľa, pochopiť nepriateľa. Porozumieť, prečo sa trápi kamarát, či teší priateľka. Poznávať to najťažšie, o čo sa snažili mnohí v minulosti, či snažia sa dnes. Túžim poznávať druhých. 
Túžim poznať seba. Snažím sa poskladať nekonečnú skladačku svojho ja. Čím viac však poznávam, tým väčšmi zisťujem, že mi nechýba jedna, dve, či tri kocky ale celá kopa. Ako náhle vsadím poslednú, odkryjú sa ďalšie prázdne miesta. Človek nemusí byť géniom, ak túži poznávať. Stačí len vedieť, kedy mlčať, kedy rozprávať. 
Najlepšie to vystihnú slová Boženy Nemcovej. “Ťažko vyjadriť slovami, ako príjemné a prívetivé rozhovory zbližujú ľudské duše.” Stačí tak málo . Načúvať slovám toho druhého. Nemusíme sa stotožniť s jeho názormi. Stačí ich len tolerovať. Nebyť kritickým a všetko hneď odsudzovať. Pretože práve tak ako my odsúdime, tak odsúdia nás. Túžby nás ženú vpred. Človek najviac túži po tom, čo nemal, či poznal len okrajovo.
Kedysi som poznala lásku, ktorá mi nedala spať. 
Či je to šťastím, netuším. Či prekliatie ? Ukázal čas. Každým sklamaním sa obraňujem ťažkým brnením do budúcnosti. Poučená, snažiaca sa vyvarovať chýb. 
Pretože, ako povedal, grécky filozof Syrus:
 “ Dolor aminy morbus gravior est, quam corporis.” 
Čo v preklade znamená:
 “ Bolesť duše je horšia, ako choroba tela.” 
Ťažko pochopiť, čo niektorých ľudí motivuje k tomu, aby ublížili , či hlboko ranili. 
Tvrdou ranou zatvorili otvorené vnútro. 
Čím viac sa otvoríme, tým viac sme zraniteľný. Práve preto sme taký, aký sme ? Máme strach ? Treba mať na mysli, že len cez utrpenie sa stávame mocnými, a keď zabúdame na seba, nachádzame samých seba. 
Preto poznávam seba, poznaním iných. 
Ako bolesť núti klamať nevinných, klamem i ja sám seba dúfajúc, že niekde v budúcnosti nás čaká niečo lepšie. 
Ťažko povedať čo. 
Nechajme sa prekvapiť.