Nádej

Nádej, to čo zomiera posledné.
 Niekedy preklínam a pohŕdam ňou, vie byť falošná, čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo na čo nemáme vplyv?
Často s nádejou kľačíme a modlime sa. 
Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie, život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a mi sa ďalej váľame v bahne spomienok.
Máme ho plné uši, preto nepočujeme volanie iných čo nám chcú pomôcť, darmo si ho vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nove cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu. 
Neustále sa min kŕmime a mame ho plne ústa, tak sa nečudujme že nikto nerozumie našim túžbam. 
A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť.
Ako ju mame v sebe nosiť, keď sama sa na nás zabáva, má radosť z pohľadu na nás, keď sa bezmocne váľame ako prasce. 
Už ma s toľkej nádeje prepadá beznádej. 
Pri nej vidieť aspoň koniec, aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky.

A na záver citát: „Nádej sa rodí v mlčaní.“