Večerné zamyslenie.

Tí, ktorí nevedia, neuveria.

         Ale neverím, že jestvuje niekto, na celom šírom svete, kto by nepoznal bolesť. Pretože o bolesti sa dá počúvať stále, znova a znova, každý máme tu svoju. Pre niekoho je bolesť pýchou, iný ju skrýva. 

Bolesť je jednoduchá i zložitá, jej opis nám spôsobuje nové rany a jej zamlčanie nás privádza do šialenstva. 

Ak sa vás niekto niekedy opýta, čo sprevádza ľudstvo najdlhšie, neváhajte a odpovedzte: bolesť.

        Začína sa ňou náš krátky život, ktorý nie je ničím iným len jednou veľkou príležitosťou prežívať utrpenie. 

Potom prídu detské kroky, pády a – áno, bolesť.        S dospievaním a s rozšíreným chápaním nám fyzická bolesť pripadá častokrát úplne banálna oproti trýznivému pocitu, ktorý nám trhá vnútro tisíckami neviditeľných nožov. 

Ach, o čo šťastnejšie sú deti, ktorým vždy niekto rany pofúka a ošetrí. Duša sa lieči oveľa ťažšie, ak sa vôbec niekedy zahojí a vystrábi. Málokto je dostatočne vnímavý a chápavý, aby dokázal pochopiť bolesť iných, nehovoriac o tom, že sa musí vysporiadať aj so svojou vlastnou bolesťou. 

Viem, že ja taký určite nie som, ale chcel by som byť.

    Napriek tomu všetkému si myslím, že nás bolesť zušľachťuje. 

Učí nás súcitu, ľudskosti, ale najmä opatrnosti i keď, bohužiaľ, aj nedôvere. Tá spôsobuje nanešťastie bolesť iným, blízkym či cudzincom, a pramení zo strachu. 

Úprimne obdivujem ľudí, ktorí prešli peklom na zemi, ale nezlomilo ich a ešte stále dokážu aj v tomto svete, vo svete, kde niet ľudskosti, pomáhať trpiacim, hojiť bolesť spôsobenú ignorantstvom, zlobou a túžbou po moci.

        Ale čo keď sa pominú, čo keď zmizne posledná milá a chápavá duša. Budeme tu sami a nikoho nebude zaujímať naša bolesť. 

Každý bude hľadieť len na seba. Sebeckosť zvíťazí nad citom, ktorý už dnes mnohým nič nevraví, zvíťazí nad láskou.

        Všetky emócie sú, myslím, úzko prepletené. Láska s nenávisťou a súčasne s bolesťou, strachom, nádejou i ľútosťou. 

Človek sa sám v sebe nikdy nevyznal, nevyzná sa v sebe teraz a nebude sa v sebe vyznať ani o sto rokov. 

Dôležité pre nás je len to, ako sa dokážeme vyrovnať s vlastnou nevedomosťou. 

Pretože naozaj nepoznáme samých seba...

Sme hlupáci medzi hlupákmi. 

Sme uväznení životom.