MASKA

Tvár je obyčajná maska, ktorá pretvárkou praská. 

Zlá som bola a iná nebudem, holou tvárou ku Vám prídem. 

Chytím zvonec a začnem zvoniť, ani teba neobídem...aj k tebe prídem. Som človek, ktorý nesľubuje, ale koná. 

Bola som dobrá a nikto ma nemal rád, rozprávala som a nikto ma nepočúval a keď som bola ticho, zalepili sa mi ústa! 

Strachom som umierala a plakala, áno aj bolesť tam bola...až teraz som začala trošku uvažovať, každá tvár je pre mňa niečím výnimočná, taká rozprávkovo krásna a zároveň unášajúca moje myšlienky do neznáma.

Rozprávame len preto, lebo by sme to zabudli, ale aj tak nevieme, čo z tých úst vychádza. Možno práve preto píšem, nerozprávam, iba si myslím! 

Stačí nám málo slov ku klamstvu, ale potom veľa k pravde! 

Tak ma tu máte, prestaňte sa báť pravdy, ktorá vám aj tak umožňuje prehĺtať vaše vlastné sebecké prejavy bezcitnosti bez toho, aby ste zacítili ich horkú chuť! Skúste zhodiť masky a bez pretvárky plakať, skúste pochopiť,...všetko a všetkých!

Ja som priateľ a pomôžem Vám zdvihnúť sa zo zeme, ak vaše krídla zabudnú lietať. Chcela by som umrieť a znovu sa narodiť, do nového a krajšieho sveta s božským zákonom celej budúcnosti, všetko mať rád. 

Chcela by som, aby nosenie akejkoľvek masky bol zločin! 

Prečo Vám tie masky nerozmočia slzy? Prečo musia byť z kameňa? 

Strach, po tele mi prebehli zimomriavky, tak ma napadlo, veď keď si ich dáte dole, zľaknem sa Vás! Ste zvieratá alebo ľudia? 

Nie som výnimka, sedím v kúte a rozmýšľam, mám, nemám? Kto nám to povie? Urobme to všetci naraz, ako jedna veľká rodina.. no a tu je ten problém, kde je tá rodina?????

Nie je, len sami musíme vedieť či odhodíme alebo ponecháme naše masky. Masku, ktorú všetci musíme nosiť a maska, bez ktorej by sme nedokázali žiť. Maska, ktorou skrývame skutočnú bolesť zo zranení od tých najbližších a teda maska, ktorú si nasádzame preto, aby sme na oplátku nezraňovali my ich. Maska voči samému sebe.