Kto vyznáva rozum, musí trpieť                ( L. Feuchtvanger )

 Bolo tomu tak po stáročia a pretrváva to aj v dnešnej dobe. 

Učenci boli stále niečo 'extra' - vážili si ich, považovali za najmúdrejších a pýtali si od nich rady. No toto je iba jednou stranou mince, tá druhá je oveľa temnejšia a desivejšia. Je to ako odveká vojna medzi dobrom a zlom, ušľachtilými ideálmi a tvrdou realitou. Všetko to je však riadené strachom - či už z nevyhnutného alebo z neznámeho.   

A tu je ten kameň úrazu. Neznáme, tajuplné, mysteriózne, vzbudzujúce neistotu. Odjakživa to bol problém, s ktorým sa ľudstvo potýkalo, i keď najviac prípadov sa týkalo práve filozofie.

O čom vlastne hovorím? O nespravodlivosti a obyčajnej ľudskej hlúposti a pohodlnosti! 

Kto za tým však stojí? 

Predsa po moci bažiaci panovník alebo šedá eminencia, čiže cirkev. Ich cieľ bol jednoduchý - nechať ľudí tápať v nevedomosti a udávať tak takt chodu celej spoločnosti. Pokiaľ sa filozofi venovali skúmaniu prírody a vzťahov v nej, tak to bolo ešte v poriadku. 

Akonáhle však vyvstala éra sofistov, už to bolo o niečom celkom inom, keďže sa ich to bytostne týkalo. Asi najznámejší prípad krivdy je ' kauza "Sokrates" '. 

Tento mysliteľ, alebo keď chcete učenec, svojimi revolučnými myšlienkami a názormi si vyslúžil dokonca trest smrti. Obžaloba znela jasne: „Svojimi názormi opantáva mysle mladých ľudí a uráža umelcov, ba dokonca aj politikov." 

Vďaka svojím presvedčivým argumentom však dostal ešte poslednú šancu na záchranu - buď zanechá filozofovania a odíde z Atén, alebo ho popravia. 

Sokrates sa však k tomu postavil čelom a vzoprel sa súdu. Stál si za svojím rozhodnutím a poslaním a nedbal na dôsledky. 

No popraviť sa nenechal a s hrdosťou sebe vlastnou demonštratívne vypil čašu odvaru z bolehlavu, čím by sa mal stať inšpiráciou pre ďalšie generácie, aby si stále stáli za svojím, hoci nie vždy im osud a šťastena budú priať. To sa zrejme minulo účinku, keďže aj jeho súčasníka Aristotela obvinili z bezbožnosti a on namiesto toho, aby sa vzoprel, zbabelo z  Atén ušiel. Asi najhoršie sa však k Sokratovmu odkazu zachoval Galileo Gali lei, ktorý hoci nebol známym filozofom, ale skôr astronómom. Ten svoju myšlienku ( „A predsa sa točí!" ) síce vehementne obhajoval, no pred inkvizíciou sa jej zriekol a radšej prijal verdikt domáceho väzenia. Potom prišiel stredovek. Doba temna. A to doslova. 

Ľudia boli tak zdeptaní svojou životnou situáciu, že sa radšej utiekali k Bohu, než aby si to vyriešili tu na Zemi. Príde jedna malá skúška a oni sa hneď zosypú ... 

Keďže však ľudské dejiny napredovali, a život  je jedna veľká zmena, zrodila sa epocha nová - novovek, ktorá sa niesla v duchu pokroku, ale aj revolúcie. 

Popravy už dávno vyšli z módy, preto najúčinnejším spôsobom, ako sa zbaviť ' nežiaducich ' bolo väzenie alebo vyhnanstvo. Tak dopadli mnohí.  

Prečo je to ale tak? Prečo ľudia, ktorí nás chcú naučiť niečo nové, rozšíriť nám obzory, ukázať nám aj niečo iné ako sú staré vyšliapané chodníčky, trpieť? 

Kde sa podela tá úcta a rešpekt k vzdelaným ľuďom? Je to kvôli tomu, že ich nepočúvame dosť pozorne na to, aby sme porozumeli, alebo jednoducho len počuť nechceme?

V súčasnosti to s tým mučeníctvom nie je až také valné ako to bolo v minulosti, no i tak sa to odzrkadľuje v ich každodennom živote. 

Novodobí vzdelanci sú postihnutí horšími vecami než vyhnanstvom alebo verejným spálením diela.

Trpia totiž duševne - zbláznili sa. Už vymizli bravúrni rétori, už sa neorganizujú filozofické posedenia pri dobrom víne. 

Už to všetko zapadlo prachom zabudnutia, stratilo sa v nenávratne. 

Zostali už len knihy so zažltnutými stránkami založenými kdesi v zabudnutej sekcii knižnice...