Malý princ, ja a moje jednoduché otázky.

Bolo by to ľahké, začať písať obsah tejto, dúfam, že som mnou budete súhlasiť ak poviem, jednej z najlepších kníh pre deti a mládež (ale aj pre dospelých), na celom, celučičkom svete. 

Bolo by ľahké opísať jednotlivé kapitoly. Bol by to však len opis. 

Opis knihy, ktorá sa opísať ani nedá. 

Celá kniha je napísaná neuveriteľne jednoducho a predsa sa nájdu aj taký, ktorí jej neporozumejú.
Jeden čas, som sa pýtala ako je to možné, že tomu nerozumejú? 

Teraz to už viem. 

Cítim to, respektíve vidím to na ľuďoch okolo seba. 

Ľudia nemajú radi jednoduché otázky a myšlienky. Jednoduché slová detí. Dospelí sú nervózni, nemajú čas. 

Oni vraj nemôžu premýšľať nad hlúposťami. Nezaujíma ich západ slnka, hviezdna obloha, pestrofarebná dúha... 

Na to nám len povedia :“ Veď je to len slnko. Môžem ho vidieť každý deň.“ Dieťa sa opýta: „ Prečo?“
Deti sú čisté a jednoduché, ich jednoduchá krása ich robí takými očarujúcimi. Robí ich takými dôležitými. Je to ale pravda. 

Hviezdna obloha nemôže fascinovať každého. Ale skúste si jednoducho odpovedať na detskú otázku „ prečo“? 

Prečo sme taký nervózni, prečo si nevieme oddýchnuť, prečo nemáme čas na nič iné len na prácu, prečo ... ? Lebo si hovoríme „Vážni ľudia“.
Priznajme si, je to tak. 

Keď som bola mladšia, vždy som sa pýtala dospelých otázky, ktoré sa začínali takto: Keby si mal... Keby si mohol... 

Ale dospelí mi hneď odpovedali: „ Keby bolo keby, boli by sme v nebi.“ Dospelí nemajú fantáziu. A tak, keďže som nechcela byť „iná“, prestala som klásť otázky začínajúce sa na slovo keby. 

Chcela som sa stať vážnym človekom, tak ako ostatní. Ale títo vážni ľudia, nemajú veľa priateľov. Bez priateľov je človek opustený. A práve preto sa nakoniec zo mňa nestal veľmi vážny človek. 

Niekedy je to ťažké, lebo mi „vážni“ nerozumejú. Mladí  chcú byť rýchlo dospelí a tiež vážni. Ja sa  pýtam jednoduché otázky,  hľadám odpovede, ktoré aj tak neexistujú. Veď fantázia ešte nebola zakázaná. Fantazírovať o pravom priateľstve. Túžiť a čakať na zázrak. 

To ešte stále nie je zakázané. Vážni ľudia sa už dávno vzdali týchto túžob. Škoda, veď aj oni boli deti. 

Nezabúdajte, že všetci sme boli deti a vždy je tu tá možnosť , zabudnúť na vážnosť a aspoň chvíľu sa nechať unášať farebnými myšlienkami. Túto myšlienku som si z knihy vzala ja. 

Aj vážni ľudia majú myslieť na zázrak  a priateľstvo. Nevzdávať sa svojich otázok, snov a túžob. 

A vždy by mali veriť, že príde niečo krajšie. Lebo deti vždy túžia, nezabúdajú. Ani ja nechcem zabudnúť. 

Nechcem stratiť silu fantázie a krásu detskej jednoduchosti. 

Nepotrebujem byť vážnym človekom, ak nebudem mať svoje sny a priateľov. Ak by to tak nemalo byť, radšej navždy ostanem malým dievčatkom ...