ŽIVOT.

SOM KRUTÝ, ALE SOM ŽIVOT. PLAČEŠ? VEDZ, ŽE AJ V SLZÁCH JE SILA, TAK CHOĎ A ŽI!

Mám však dostatok síl?

Človek sa častokrát aj cez slzy zamýšľa nad svojim životom. 

Čo robím zle? 

Ako ďalej? 

Rozhodol som sa správne???

Život... je taký krutý a zároveň taký krásny. Je jedinečný, krásny, plný tisícok prianí a túžob, a predsa taký nevyspytateľný, miestami až krutý zároveň. Myslím si, že život je neobyčajný dar.

 Dar, ktorý v istom poňatí môžme chápať i ako príležitosť urobiť niečo, aby sme sa mali dobre nielen my, ale aj tí ostatní vôkol nás. 

Práve túžba urobiť šťastným druhých ľudí i na úkor vzdania sa vlastného šťastia, keďže šťastie je jediná vec, ktorú môžeme dať, aj keď ho sami nemáme, by mala ostať v nás. Myslím si, že vytýčiť si daný cieľ nie je jednoduché, neplní sa s ľahkosťou, ale napokon aký by to bol život bez neľahkých a navyše zmysluplných cieľov?

Vraví sa, že život je iba nezmyselný príbeh, ktorý rozpráva blázon. Tým nezmyselným príbehom sa stáva a je aktuálny, pokiaľ sa človek dopustí toho, čo by si nepredstavoval ani v tých naj divokejších snoch. 

 Človek ho musí dokázať prežiť na plno aj pomedzi svoje slzy. 

Nezamýšľať sa nad tým čo bolo, ale čo je. 

Poučiť sa z chýb a hrdo so vztýčenou hlavou kráčať ďalej.

Nezáleží na tom koľko prešľapov človek spravil, ani na tom koľko krát mal slzy v očiach. 

Záleží len na tom, aby si nikdy neoľutoval to čo si spravil. 

Je ľahké spadnúť na dno, ale ešte ťažšie je postaviť sa späť.

Vedz, že všetko čo sa v živote odohralo má svoj význam. 

Život ti nikdy nenaloží viac, ako by si zvládol. 

A tým, že ti hádže pod kolena polena, chce aby si bol silný a aby si v budúcnosti zvládol čeliť ďalším a novým prekážkam.

Aj keď už cez slzy na cestu nevidíš, aj keď ti srdce zviera silná bolesť nesmieš na sebe nič dať najavo. 

Veď svet je ako javisko, aj keď srdce krváca tvár sa musí smiať. 

Nikto nedáva tak kruté rany ako život sám.

Plačeš? 

Teda žiješ, veď aj v slzách je sila, ktorá nás poháňa ďalej dopredu.