Úprimnosť — čnosť, či maska?

Keby sme sa ľudí spýtali, ktorú vlastnosť si u človeka najviac vážia, väčšina by odpovedala, že úprimnosť. 

A je to pravda: úprimnosť je veľká čnosť. No tak ako všetko, aj úprimnosť má veľa tvárí. Preto to, čo je jednou z najväčších čností, sa môže premeniť na jednu z najnebezpečnejších nerestí. 

V dejinách ľudstva narobila nepochopená, zle pochopená alebo nerozpoznaná úprimnosť toľko škody ako máloktorá iná vlastnosť.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle, je veľmi príťažlivým človekom. Človeka, ktorý vlastní tento druh otvorenosti, spoľahlivosti a spontánnosti, máme radi a v jeho prítomnosti sa cítime dobre a bezpečne. 

Duša, ktorá je sužovaná, aby našla sama seba, alebo človek, na ktorom vidno jasnú dvojtvárnosť, je oveľa menej príťažlivý. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým, čo hovorí, a tým, čo si myslí.

 Medzi tým, ako žije, a tým, o čom je presvedčený. Každý poznáme asi človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, že je to tak preto, lebo sme si istí, že z neho „nevylezie“ niečo, s čím sme nepočítali, alebo že od neho nedostaneme nečakanú ranu pod pás. 

Úprimný človek je človek transparentný, priehľadný. Vopred vieme, ako zareaguje, čo sa v ňom nachádza. Úprimnosť je teda vzácna čnosť a blažený ten, kto sa o ňu snaží. Úprimný človek je človek, v ktorom niet lesti.

Úprimnosť je „najnebezpečnejšia čnosť“ zo všetkých čností, povedal ktosi, pretože môže v sebe spájať prirodzenú príťažlivosť so smrtonosnou zvodnosťou. Svet reklamy – jeho propaganda a ohováranie – je založený na úprimnosti, no pri takmer totálnej prázdnoty z pravdy. Je však nesmierne úspešný, pretože fasáda úprimnosti vždy dokáže vyvolať v masách prinajmenšom emocionálnu reakciu, nech je tá reakcia akokoľvek plytká. Technologická spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, je typická tým, že osobné vzťahy sa zmenšujú. Je preto pre ľudí veľmi ľahké navzájom si klamať.

 Iná úroveň tejto formy úprimnosti, ktorá hovorí „som, kto som a je to dobré, aká som“, spočíva v tom, že človek necíti – vo svojej úprimnosti – ani najmenšiu povinnosť prispôsobiť sa výzvam, ktoré voči nemu zaznievajú zvonka. Každý z nás je síce tým, čím je. Seba objavovanie je dôležitou súčasťou hľadania vlastnej identity. A hrdosť na seba je veľkou výzvou v každom smere života. No zároveň je tu výzva: „Kráčaj ďalej, objavuj v sebe nový potenciál a daj sa na cestu rastu. A pritom nezabudni prijímať ani posolstvá zo svojho prostredia, pretože tvoj rast je často napojený na to, čo od teba potrebuje tvoje prostredie a okolie.“ Človek nepravej úprimnosti toto neberie do úvahy. 

Človek je taký, aký je, a ničím iným ani byť nechce. Je to človek statický, nehybný, zaseknutý. Jeho úprimnosť mu však nie je nápomocná. 

Úprimný človek tvrdí, že on – nakoľko je tým, čím je – nechce nič skrývať, nechce byť dezintegrovaný. Preto otvára svoje vnútro v mene túžby po integrite, hoci to, čo odhaľuje nie je dobré. Pri falošnej úprimnosti je smer opačný. 

Človek to, čo vidí, prispôsobí tomu, čo vo vnútri cíti. Keby sme to mali povedať jednoduchšie: integrita je čnosť, kde sa my zlaďujeme s ideálmi, pri nerestnej úprimnosti zlaďujeme ideály s nami. Skutočná úprimnosť – celistvosť, jednoduchosť a opravdivosť charakteru – je tou najkrajšou čnosťou. No samotná úprimnosť nie je cestičkou k úprimnosti. Cestičkou k úprimnosti je múdrosť a pravda. 

A inšpirácia vydať sa na túto cestičku prichádza z úcty, obdivu a pokory. 

Čnosť, ktorú je možno najľahšie predstierať, sa môže stať čnosťou, ktorá sa dosahuje snáď najťažšie. No stojí za to.