So smrťou za ruky

Všetci sme len čísla. Nemáme mená, priezviská, prezývky a ani najmenšie pomenovanie pre naše nadanosti a znalosti. 

Neexistuje nik, koho by správne oslovovali, pretože mená sú len pre vyvolených. Lebo len oni sú tými, kto si v modernom svete meno zaslúži. 

Často krát prechádzame ulicou a pozorujeme ľudí, ktorým nedávame žiadne mená len čísla. „Ááá, pekný chlap či baba, tak asi  za štyri “ prechádzame ďalej a pozorujeme jednotku, za ňou sa čoskoro vynorí i dvojka a do perspektívy uličky vchádzajú i ďalšie čísla po desať - dvadsaťpäť. 

Sú to páni i dámy v odetom kabáte z roztrhanou čapicou na hlave, na znak pokory vystrkujú pravačku pred svoj obzor. Sú bez domu, no poznajú život viac ako ostatní.

Prechádzame ďalej a vidíme partičku ľudí sediacich na lavičke ktorá popíja alkohol. Venujeme im letmý pohľad a vidíme štvorku, jednotku, nulu a trojku. Všetci sú seberovní i keď majú vlastné čísla, no predsa sú odlišní.

 Štvorka je však vodcovský typ. Aspoň si to o sebe myslí. No očividne nesprávne, pretože nie je ani zďaleka taká húževnatá ako jednotka, ale tá môže byť tiež v omyle, pretože nula najviac pije a napokon, bola to ona, ktorá ich k tomu nahovorila. „Všetci sú na omyle“ povie si pre seba trojka.

 Povstáva a nič nerobí. 

Zrazu spozornie vidí známu tvár, pribehne a „Ahoj ako sa máš, pamätáš na mňa?“ prihovorí sa k úspešnému biznismenovi. „Hmm, ale áno!“ odpovie mu  zdvorilo. Trojka poďakuje a pribehne ku partii, pochváli sa a vzhľadom na to, že odišiel, si už nik z nich sa neopýta ďalšie podrobnosti. 

Trojka sa pýši a v momente tuší,  že je nad ostatných nadradená. 

My sa však pousmejeme a pokračujeme v ceste, neberieme na to ohľad, pretože sú to len čísla, no neuvedomujeme si, že pre babenky a chlapi štyri a pre osoby desať – dvadsaťpäť sme taktiež čísla. 

Bez mena, bez známostí, bez akejkoľvek ľudskosti. 

Nie sme hodný ani centu, hoc nás nazývajú číslovkou človeka. 

Sme len číslom zo stovák iných, nikomu na nás nezáleží, tak ako nám nezáleží na iných. 

Sme strašný sebci, že si myslíme, že pre iných sme viac ako číslo, no je to tak obojstranne. Zanecháme tu nepatrnú stopu. 

Žijeme totiž vo veľkej škatuli, v ktorej nás čaká smrť, pretože nás pokladajú za hŕbu čísel, ktoré sú im ukradnuté, no potrebujú ich. Zatiaľ. 

Tak koľký potiahnu rukou? Koľký z nás nebudú kráčať len tak, s číslami v hlavách a koľkí si naozaj právom zaslúžia od nás mená a znamenať niečo viac ako len to číslo. 

V dnešnej dobe každý myslí len na seba, pomstu, zlý úsudok a necháva sa strhnúť davom. Poďme spolu s každým aj so smrťou za ruky a náš život sa poberie krajšou cestou. Vľúdnejšou, milšou a ústretovejšou.