Neistota.
Poznáte
tú neistotu a zmätenosť, neschopnosť vyjadriť sa slovami, pocit že treba celému
svetu niečo vykričať a pri prvej slabike zistiť, že nie ste schopní sformulovať
to do podoby, aby to pochopil niekto, hocikto?
No, možno je to len nedostatočná
schopnosť narábať so slovami, a tiež nie je vylúčené, že nemáte vlastne čo
povedať, takže tak. Ľudia ktorí kvôli kvapkám nevidia dážď a kvôli piesku púšť
nikdy nenájdu prístav a nevystúpia na pevninu.
Ale aj tak sú loďkami v
rozbúrenom mori hľadajúce svoj tichý prístav s večným kľudom. Je kľud pre loďku koniec, začiatok konca,
alebo koniec začiatku, otvorením sa životu koniec?
Je kľud a pokoj koniec. Dá
sa dosiahnuť prístav bez straty ilúzii tak potrebných k životu bez zanevretia na
samotný život? Sú ľudia okolo v tom
istom mori? Vie niekto do ktorého prístavu smeruje? Je nejaký správny smer
správny, alebo je treba sa vybrať naraz všetkými. Je lepšie vidieť maják pri
brehu a uspokojiť sa s tým alebo ísť bližšie a vystúpiť na pevninu.
Kľud
sa nedá dosiahnuť len tak, človek potrebuje vymieňať svoj život za niečo . Niečo
také aby na konci mohlo povedať: oplatilo sa to.
Ísť
hlbšie má vždy riziká nepriamo úmerné získanému stupňu poznania . Môžeme to
prirovnať ku kvetinke. Taká pekná červená s kvapkami rannej rosy na lupeňoch.
Najskôr ruža. Prebúdza sa do slnečného rána. Idylka. 11 z 10 ľudí je toho
názoru, že som veľmi pekne vystihla kvetinku, ale tí zvyšní vedia alebo cítia,
že je to nanič. Ako teda vystihnúť kvetinku. No hlavne potrebujeme aspoň ďalšiu
kvetinku alebo niečo iné a vyjadríme vzťah medzi nimi. Lebo nejde o kvetinku
ako takú, ale o jej zmysel, podstatu,
význam. Môže byť osožná, poraniť, zabiť, utrápiť k smrti. Zničíme kvetinku keď
ju odtrhneme a odnesieme preč. Áno kvetinku zabijeme zničíme, ale nie jej
podstatu, ten krátky čas čo ostane ešte pekná, jej pretrvávanie v záujme
vyšších cieľov a kvetinka je oveľa dôležitejšia, ako keby bola medzi
miliónmi ostatných. Je výnimočná, aj keď toto som už niekde.... .
Prečo sa
toľko ľudí dokáže pozerať na orech tak dlho z každej strany, niekedy z jednej
bez toho aby zistili čo je vo vnútri bez jeho rozbitia. Aj keď to môže znamenať
zdeformovanie jadra. Volím túto možnosť, lebo vždy lepšie zdeformované jadro, ako tá zničujúca
neúprosná dráždivá neistota.
Pozri
sa na okno. Pozerám. A čo vidíš. No veď okno. Nie nevidíš ho ….. Zober niečo
krehké a odhoď to čo najďalej.
Prečo sa loďky potápajú. Stratia smer možno
nevedia si vybrať smer a tiež vybrať sa naraz viacerými alebo príde príliš
veľká vlna. Niekoľkých šťastlivcov môže vyhodiť na pevninu, otázne je, či je to
pre nich osožné alebo ich to ešte viac zmätie a nebudú vedieť kde sú, čo majú robiť a skočia z útesu. Ak sa už niekto hocakým spôsobom
dostane na pevninu, určite si postaví novú loďku, väčšiu
takú, ktorá bude lepšie odolávať zlomyseľným vlnám a vydá sa ďalej, aj keď tuší, že už v živote neuvidí ostrov ani naň nevystúpi .
A
čo z toho vyplýva pre kvetinky. Absolútne nič. Drvivá väčšina z nich nechce
rozbiť orech sú spokojné s tým ako si myslia aký je ako boli naučené ho vidieť
No
dobre a čo loďka.
Odpoveď nepoznáme nevideli sme ostrov možno ani záblesk
majáka možno sme si ho nevšimli, možno
sme si ho nechceli všimnúť a možno neexistuje.
A čo
na záver? Jeden citát:
Život
je o neistote, o nevyhnutných zmenách a o snahe vyťažiť z danej chvíle čo
najviac..napriek tomu, že nevieme, čo prinesie zajtrajšok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára