Neistota.

Poznáte tú neistotu a zmätenosť, neschopnosť vyjadriť sa slovami, pocit že treba celému svetu niečo vykričať a pri prvej slabike zistiť, že nie ste schopní sformulovať to do podoby, aby to pochopil niekto, hocikto? 

No, možno je to len nedostatočná schopnosť narábať so slovami, a tiež nie je vylúčené, že nemáte vlastne čo povedať, takže tak. Ľudia ktorí kvôli kvapkám nevidia dážď a kvôli piesku púšť nikdy nenájdu prístav a nevystúpia na pevninu. 

Ale aj tak sú loďkami v rozbúrenom mori hľadajúce svoj tichý prístav s večným kľudom.  Je kľud pre loďku koniec, začiatok konca, alebo koniec začiatku, otvorením sa životu koniec? 

Je kľud a pokoj koniec. Dá sa dosiahnuť prístav bez straty ilúzii tak potrebných k životu bez zanevretia na samotný život?  Sú ľudia okolo v tom istom mori? Vie niekto do ktorého prístavu smeruje? Je nejaký správny smer správny, alebo je treba sa vybrať naraz všetkými. Je lepšie vidieť maják pri brehu a uspokojiť sa s tým alebo ísť bližšie a vystúpiť na pevninu.

Kľud sa nedá dosiahnuť len tak, človek potrebuje vymieňať svoj život za niečo .                        Niečo také aby na konci mohlo povedať: oplatilo sa to.       

 Ísť hlbšie má vždy riziká nepriamo úmerné získanému stupňu poznania . Môžeme to prirovnať ku kvetinke. Taká pekná červená s kvapkami rannej rosy na lupeňoch. Najskôr ruža. Prebúdza sa do slnečného rána. Idylka. 11 z 10 ľudí je toho názoru, že som veľmi pekne vystihla kvetinku, ale tí zvyšní vedia alebo cítia, že je to nanič. Ako teda vystihnúť kvetinku. No hlavne potrebujeme aspoň ďalšiu kvetinku alebo niečo iné a vyjadríme vzťah medzi nimi. Lebo nejde o kvetinku ako takú,  ale o jej zmysel, podstatu, význam. Môže byť osožná, poraniť, zabiť, utrápiť k smrti. Zničíme kvetinku keď ju odtrhneme a odnesieme preč. Áno kvetinku zabijeme zničíme, ale nie jej podstatu, ten krátky čas čo ostane ešte pekná, jej pretrvávanie v záujme vyšších  cieľov a kvetinka je oveľa dôležitejšia, ako keby bola medzi miliónmi ostatných. Je výnimočná, aj keď toto som už niekde.... . 

Prečo sa toľko ľudí dokáže pozerať na orech tak dlho z každej strany, niekedy z jednej bez toho aby zistili čo je vo vnútri bez jeho rozbitia. Aj keď to môže znamenať zdeformovanie jadra. Volím túto možnosť,  lebo vždy lepšie zdeformované jadro, ako tá zničujúca neúprosná dráždivá neistota.

Pozri sa na okno. Pozerám. A čo vidíš. No veď okno. Nie nevidíš ho ….. Zober niečo krehké a odhoď to čo najďalej. 

Prečo sa loďky potápajú. Stratia smer možno nevedia si vybrať smer a tiež vybrať sa naraz viacerými alebo príde príliš veľká vlna. Niekoľkých šťastlivcov môže vyhodiť na pevninu, otázne je, či je to pre nich osožné alebo ich to ešte viac zmätie a nebudú vedieť kde sú,  čo majú robiť a skočia z útesu. Ak sa už niekto hocakým spôsobom dostane na pevninu,  určite si postaví novú loďku, väčšiu takú, ktorá bude lepšie odolávať zlomyseľným vlnám a vydá sa ďalej, aj keď tuší, že už v živote neuvidí ostrov ani naň nevystúpi .

A čo z toho vyplýva pre kvetinky. Absolútne nič. Drvivá väčšina z nich nechce rozbiť orech sú spokojné s tým ako si myslia aký je ako boli naučené ho vidieť

No dobre a čo loďka.

 Odpoveď nepoznáme nevideli sme ostrov možno ani záblesk majáka možno sme si ho nevšimli,  možno sme si ho nechceli všimnúť a možno neexistuje.

A čo na záver?  Jeden citát:

  Život je o neistote, o nevyhnutných zmenách a o snahe vyťažiť z danej chvíle čo najviac..napriek tomu, že nevieme, čo prinesie zajtrajšok.