Strach.

Čo je strach? Čo  v sebe skrýva toto krátke slovíčko? Päť písmeniek a predsa tak veľa. Zmocňuje sa nás tak často! Na každom kroku! V každej minúte nášho života! Potichu sa vkradne do nášho života, po špičkách, dýcha nám na krk  a keď začujeme zvuk, obzrieme sa. Márne hľadáme to niečo, niet ho. No Strach nás vidí. Stojí v úzadí a keď sa konečne, definitívne, rozhodneme, skočí pred nás s roztvoreným náručím a pohltí nás.

Pred každou skúškou sa nám vyškiera do očí. Sedíme na stoličke, veríme, že o pár minút sa budeme môcť plaviť loďkou hoc aj do Karibiku, nechať sa láskať slnečnými lúčmi a užívať si samotu... pokoj... oddych. Kým my nerušene rozmýšľame o svojej budúcnosti, ktorá čaká za rohom, zvodne sa na nás usmieva, pán Strach, sediaci vedľa nás, v neviditeľnom plášti sa uškŕňa popod fúzy. Mädlí si ruky a do miestnosti vstúpi spolu s nami, zovrie naše srdce do ťažkých okov a už nepúšťa. Šepká nám priam nežne nesprávne odpovede a hoci vidíme, že sľubná budúcnosť sa otočila, nastúpila do limuzíny a odišla, nemáme síl bojovať, nemáme síl ísť za ňou.

Nešťastne vychádzame, opustilo nás i to posledné, čo nás držalo nad vodou... A práve vtedy vykukne zlatistý lúč slnka spoza mrakov, dodá nám odvahu. Ešte je tu niekto! Niekto, kto nás má rád len preto, že sme a nijak inak! Vidíme im to na očiach, cítime to. Povieme im, že cítime to isté, že sme tu  jeden pre druhého!

Zrazu sa nám v hlave  vynorí maličká pochybnosť. Čo ak oni necítia to isté? Nemôžeme odhaliť svoje vnútro a nechať ho pošliapať, zneuctiť. Hľadíme si do očí a Strach sa ovíja okolo nás ani liana... pochybujeme.

Bez slova sa otočíme a odídeme. Bez jedinej vety! Bez jediného dotyku! Bez všetkého! Všetko necháme na prahu dverí .

Striedame nohy a myseľ nám ešte stále zviera Strach. A zároveň i  pochybnosti. 

Urobili sme dobre? Zle? Ako?

Tak často nám práve Strach zle poradí! Tak často sa spoľahneme skôr na neho a svoje zmýšľanie či úsudok utlačíme do úzadia! Tak často prenecháme parket Strachu a my sa tlačíme v kúte s dlaňami pritisnutými na hruď! 

Nenechajme sa zviesť Strachom, nech sa tvári akokoľvek zvodne... milo... láskavo. Zabráni nám vidieť, skúsiť to najlepšie a najkrajšie v živote. Kto sa bojí, nesmie do lesa. No často práve tam nájdeme odpovede na otázky, krásu myšlienky, lásku. Povedzme dosť. Nedovoľme, aby nás Strach ovládal! Nedovoľme...