Tisíc drobných kúskov.

Keď sa rozbijete na tisíc drobných kúskov, tak si ani nestihnete uvedomiť prečo. 

Čo bolo za tým? Čo je príčinou? Aký vektor sily to spôsobil? 

Zánik niečoho je vždy začiatkom. Začína sa odznovu, odznovu sa začnete dvíhať zo zeme, odznovu staviate, preletíte ohňom, aby ste spálili aspoň kúsok smútku rozťahujúceho sa v každom každučkom drobnom kúsku čo z vás ostalo. 

Čo s tým? Čo s rozbitým večerom? Ráno určite nebude múdrejšie večera. Do rána si premyslíte čo s črepinami... kam ich schovať? Kam ich narýchlo upratať?

...rozbití ľudia chodia po rozbitých svetoch a majú rozbité sny....

„ Kto je tam?“

„ To som iba ja, črepina tvojej duše.“

„ Prečo si sa zapichla práve do mňa? Prečo ma nenecháš unášať sa spolu s hviezdnym prachom? Prečo bolíš a páliš?“

„ Ak máš v srdci ranu, môžeš si za ňu..... “

„ Rozbíjaš, zraňuješ z nevedomosti....“

„ A to ťa bolí ešte viac, ale neznalosť zákona neospravedlňuje.“

Pozbieram si to, čo mi ostalo, sadnem si na breh jazera a premením ho na slané. 

Počkám si, počkám si na to, kým pochopím, že jazero je silnejšie ako ja.

Zápasiť s jazerom asi nie je najlepší nápad, ale možno zase sa niečo naučím, niečo pochopím. Naučím sa, že môžem len to, na čo mám. Budem sa vidieť v jazere a jazero sa bude vidieť vo mne. A možno pochopím, že ten paradox nie je v jazere, ale vo mne.

Mlčíš a ja mlčím tiež. Vari sme zabudli hovoriť? Som na tom rovnako ako ty. Nevidím kam mám kráčať, kam sa pobrať. A tak stojím na brehu jazera sladkého, čo nechcelo byť slaným a tak hľadím a tak nehovorím a tak vyhasínam. Hľadám, čo som nestratila, hľadám to, čoho som sa dobrovoľne vzdala.

Slečna so psíkom, pani so zmrzlinou, dvojica v stredných rokoch, čo druhýkrát hľadá cestu k sebe cez náhodný letmý dotyk rúk, jeden nevydarený život na lavičke oproti, fyzická bolesť v pevnom objatí psychickej ako malá kôpka na invalidnom vozíku, jedna mladosť kráčajúca v opare vône na svoje prvé rande. Nič viac a nič menej, iba obyčajný park plný rozbitých ľudí, ktorí zbierajú, strácajú, hľadajú, čakajú kým dôjdu k jazeru a pochopia, že tisíc drobných rozbitých kúskov je celý ich život...

Ponáram sa do seba, topím sa v sebe, viem, že pod vodou nemôžem zostať donekonečna, len kým mi vydrží dych. A tak sa vraciam nad hladinu, aby som sa  nadýchla. Trénujem, nadýchnem sa a ponorím, nadýchnem sa a ponorím. Dochádza mi dych, ale ja potrebujem byť ešte chvíľu pod hladinou, tam kde je ticho aj búrka zároveň, pod hladinou, tam kde je odpoveď. Nepýtaj sa ma, odpoveď som nestihla nájsť. Ponáram sa čoraz hlbšie, viem, že odpoveď tam niekde musí byť ukrytá. Už sa nemám čoho nadýchnuť. Buď ostanem pod hladinou navždy aj so svojou odpoveďou, alebo sa už viac neponorím. Neviem, či sa budem vedieť rozhodnúť. 

Neviem, či sa ešte vládzem rozhodovať. Možno už len nechám všetko plynúť podľa fyzikálnych princípov s troškou matematiky. Jedna a jedna nie sú vždy dve, priamka plynie do nekonečna, nehľadajme už viac zákonitostí. Duša je krehká, nevydrží toľko zákonitostí. Krehká ako sklo, ale prameň sily je vo vnútri. 

Slepo ísť sa nevypláca. Oko je na to, aby videlo, ucho na to, aby počulo, prirodzenosť vychádza zo zmyslu, zmyslu vidieť, počuť, cítiť.

„Váš čas je obmedzený, tak ho nemíňajte na život niekoho iného. Nenechajte sa ovplyvniť názormi iných. Prehlušia váš vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať srdce a vlastnú intuíciu. Ony totiž už dopredu vedia čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhotné.“ Steve Jobs