Spomienky a myšlienky.

Nechápem prečo je také ťažké zabudnúť. Prečo nemôžeme dať niektorým spomienkam a myšlienkam, ktoré mi teraz pravé idú cez hlavu delete? Prečo? Vždy ich vidíme ako na plátne, vždy ich dokážeme prečítať, pretože sú tam napísané veľkým tučným písmom. Prečo nemôžeme alebo nedokážeme vypnúť ten pás spomienok, ktorý sa nám premieta pred očami. Veď by stačilo stlačiť gombík a bolo by to.

Spomienky a myšlienky sa vynárajú len cez deň, keď len tak sedíme a pozeráme sa okolo. Vtedy rozmýšľame čo by sme robili, čo by sme teraz povedali ako to povedali a hlavne komu. Sedíme tu sami a ku nám letí myšlienka, už je tu... Keď tu tak sedím a píšem premýšľam nad tým koľko  ľudí z môjho života mám v hlave. Koľko tvári si v tejto chvíli viem vybaviť a koľko spoločných spomienok s nimi mám. Hlava sa mi začína zapĺňať. Je tam, aj ten, aj tá aj onen s minulého leta, áno to mi ten a ten povedali. Všetko je tam. Pravdaže ani ja nie som stroj. Takže tam nemôže byť všetko. Je tam však všetko čo som si chcela zapamätať. Niektorých si zapamätáte, lebo ste ich videli krátko a boli niečím výnimoční a niektorých si zapamätáte preto, lebo sú na svete ľudia na ktorých sa nezabúda. 

Tých je málo, ale predsa. A naopak na svete žijú aj ľudia, ktorý nestoja za to, aby ste si ich pamätali, nestoja za to, aby ste mysleli na nich, mysleli čo vám kedy hovorili alebo urobili. Aj v mojom živote boli taký aj taký ľudia. V živote každého sa nájdu zástupcovia každej s týchto skupín. A vďaka tým zlým vám zostáva miesto v pamäti pre tých lepších. A preto vymazávame zlých a ukladáme dobrých ľudí do svojej pamäte. Kvôli tejto veci som si dokázala zapamätať dosť tvári a hlasov ľudí na ktorých teraz spomínam.

Viete prečo vynašli fotoaparát a fotky? Pretože v živote ľudia zažijú toho veľa a niekedy nie je možné zapamätať si to. A spomienky sú jediná vec ktorú si nesieme vždy zo sebou a nikdy sa nezaplní, nikdy netreba vymeniť film, nikdy vám nevypíše „prázdna pamäť“.

Preto ľudstvo vymyslelo fotky. Preto sa všetci všade fotia. Aby mali na čo spomínať, čo ukazovať druhým a niektorý, aby mali do čoho hádzať šípky. Aj taký sú medzi nami. Ale nie. Fotky sú podľa mňa na svete preto lebo spomienky len ťažko opíšete slovami, len ťažko vyjadríte aké to bolo pre Vás dôležité, krásne a niekedy aj smiešne. Však, kto z nás sa už nefotí v smiešnych situáciách. Viem že z fotky nemôžme precítiť pocity človeka. No ale aspoň nám pomôže si na to spomenúť. A spomenúť si je niekedy to najdôležitejšie. Preto nezahadzujte staré fotky, práve naopak, urobte  nové aby ste mali na čo spomínať. Lebo v budúcnosti už darmo budete nariekať že by ste chceli aspoň fotku svojho kamaráta, svojich priateľov, kolegov . No život je taký a ľudia sú vždy rovnaký. Vždy nám život zoberie to najcennejšie a my sme sprostý a potom bezmocný urobiť niečo preto aby to tak nebolo. Preto neurobte rovnakú chybu a nezahadzujte staré veci. 

Lebo vždy je lepšie odložiť a potom nájsť, ako nemať vôbec.