"Nie je väčšej straty ako stratený čas." (Michelangelo Buonarroti)

Dlho som premýšľala, čo to vlastne ten čas je. Nikto ho nikdy nevidel ani nepočul, a napriek tomu sa okolo neho všetko točí. Celý deň niekam ponáhľame. A tá naša večná veta "Nemám čas, až inokedy!" nás často doháňa k šialenstvu.

Autor tohto citátu vyjadril hlbokú pravdu. Každý sa za niečím ženie, niekto za peniazmi, druhý za ženami, iný túži po moci ... A nikto nemyslí na to, koľko času, ktorý mohol venovať niečomu užitočnému, premrhal. Až  napríklad v štyridsiatich mu dôjde, že už má síce vilu s bazénom a na konte tri milióny, ale nemá nikoho, kto by z toho jeho domu urobil naozajstný domov. Niekto iný zase zistí, že sa celý život len ​​drel a nič z toho nemal, ale dôjde mu to až príliš neskoro na to, aby to mohol zmeniť. Zistí, že jeho deti, ktoré skoro nevidel a pre samú prácu na ne nemal čas, ho ani dobre nepoznajú.

Väčšina ľudí si premrhanie svojho života uvedomí až keď sú starí, kedy sa chorí ocitajú v domovoch dôchodcov, kam ich dali ich vlastné deti. Asi si povedali: "Ty si sa o nás tiež nestaral, tak prečo sa máme starať my o teba !?" Potom sa za starým rodičom chodia pozerať sotva raz za mesiac, a to ešte zrovna v deň, keď dostal dôchodok. Čas ale vrátiť nedá, rovnako tak ako spätne prevychovať svoje deti. Čas je svojim pánom a nikto mu nerozkáže ...

Čas je minca nášho života. Máme len ju a jedine my môžeme rozhodnúť o tom, ako ju utratiť. Nuž kráčajme nenáhlivo a nedovoľme, aby ju niekto iný utratil na náš účet. 

Nie je málo času, ktorý máme, ale je veľa času, ktorý 

nevyužívame.

Seneca