"NIE JE VEĽKÝCH ANI MALÝCH POMEROV, LEN VEĽKÝCH A MALÝCH ĽUDÍ!" (Karel Čapek).

Najskôr si povedzme, čože to tie malé pomery sú. Táto na dnešné pomery stará a otrepaná fráza znie pre môj vkus tak neohybná, chýba šmrnc a znie akosi duto. Človeku to až naháňa predstavu, že tento problém vyšumel do vzduchu a vyriešil sa jednoducho tým, že sa na neho zabudlo. Čo sa však dnes skrýva pod malými pomery? Je to závisť, schválnosť, ohováranie, výsmech, nepochopenie, neuznávanie, výsmech a podobné javy ako skostnatenosť atď., Ktoré sa skrývajú v práci, v školách, na ulici, v médiách a možno aj medzi týmito riadkami.

Zastavme sa, je tu vidieť, že tu sú hojne zastúpené spoločenské neduhy, ktoré síce nekričia na každom rohu, ako skôr sem tam vykúkajú za rohom či sa mihnú okolo. Ale niekedy do vás priamo vrazí a dokážu aj pekne zabolieť.

Ľudia idú ďalej, stále sa buduje civilizácie, demokracie, kapitalizmus, niekde nadšene aj komunizmus, každý dbá na svoju kariéru a úspech. Niekto viac, niekto menej. Avšak susedky si stále budú dokola šepkať o iných susedkách a susedoch. Stále si budú závidieť, stále sa bude ohovárať a stále sa bude nechápavo vyčítať. Tieto malé pomery vidíme asi práve tak, ako len si ich dokážeme pripustiť. Sú všade. Snáď existovali spoločnosti, kde neboli, ale buď tieto komunity neexistovali vôbec, alebo sa malými pomery infikovali tiež a úspešne sa pridali k zvyšku sveta, ktorý je práve tak veľký, ako sú v ňom pomery malé.

Človek si snáď povie, kde že sa podeli tie ideálne mieri a blažená spoločnosť. Kde sú? Veď sú vytesané na podstavcoch sôch velikánov. Veď sa o nich učia v školách. Veď toľko mysliteľov zametalo pred vlastným prahom a prahoch ostatným, až sa dozametali do akejsi imaginárnej auly slávy poznania ľudstva. 

A bolo ich toľko! Práve preto, bolo ich toľko, niečo dokázali, ale že by sa to splnilo do bodky, to sa povedať nedá. A tak prišli iní, mladší, chápavejší, originálnejší, ktorí vedeli, čo je práve zle a čo treba zmeniť. 5000 rokov písanej histórie ľudskej preukázalo, že ľudia sú stále ľuďmi a len tak sa nezmení. Nikdy ozajstná rovnosť a bratstvo nenastala. Ono to tak ani inak nejde. Stále musí byť niekto kto ide na čele a vykonáva to ostatné, cez tie hrboľaté chodníky sveta. A stále bude niekto stáť za ním, kto sa bude chcieť dostať na jeho miesto, a preto ten prvý sa bude snažiť byť ostražitý a lepší, aby vydržal čo najdlhšie. Avšak aj stále budú tí tretí, ktorí budú stáť bokom a budú pľuvať nadávky a ohováranie. Ak by všetci boli až príliš ohľaduplní a až moc sa starali o ostatné, náhle by zistili, že ich ovládli iní, ktorí rozhodne nie sú tak ohľaduplní a priateľskí niekedy už vôbec nie.

Predovšetkým, každý z nás by sa mal starať o to, čo je mu najbližší, či o rodinu, kariéru, koníčky či o "správy zo spoločnosti". Počúvať okolie môže byť pekné, ale viesť neustále "žabomyšie" vojny o nezmysloch nikomu nič tak užitočného neprinesie.

Ja teda môžem povedať: "Nestarajte sa o spoločnosť, tie utopistické idei nikam nepovedú." A mnohí by povedali, že som nespoločenský sebec, ktorý nemá zmysel pre spoločné dielo a pre obrodu spoločnosti. Ja tiež môžem povedať: "Bojujte za ľudí, pretože až vy tu nebudete, ľudia na vaše meno nezabudnú a budú ďalej rozvíjať Váš odkaz!" A mnohí by ešte povedali: "Ty tiež áno? Ty teda nevieš kde je tvoje miesto, rovnako ťa vír sveta strhne a zostane po tebe len socha zastrčená v skrini v depozitári." Obe tieto skupiny budú mať pravdu a s oboma by som aj ja súhlasila. Takže, kde je tá cesta?

Existuje predsa len niečo ako miesto pre všetkých ľudí, pre všetky tie slušné, príjemné, úprimné a galantné? Snáď možno že raj, ale odtiaľ sa ešte nikto nikdy nevrátil, takže to asi zostane ako večná téma špekulácií. A vôbec existuje niečo tam hore za obláčikmi, za modrými diaľkami? Áno, alebo nie. Každý, než sa o tom na vlastnej koži presvedčíme, máme ešte svoj vymedzený čas tu, tu na svete. A máme vždy dosť času, aby sme tu niečo po nás zanechali.

 A preto: "NIE JE VELKÝCH ANI MALÝCH POMEROV, LEN VELKÝCH A MALÝCH ĽUDÍ!" (Karel Čapek)