Túžba

Niekto múdry raz povedal: ,,Človek nemá po ničom veľmi túžiť, lebo niekedy to odplaší šťastie.“

Ale čo sú to vlastne túžby? Sú to priania, želania alebo sú to sny? Sny, každého z nás, ktoré nosí vo svojom vnútri a tajne dúfa, že sa raz splnia? Každí z nás po niečom túži a nie je toho málo. Niekto túži po ohromujúcom prepychu, veľkom bohatstve, dokonalej kariére....jednoducho bezproblémový vysnívaný život, ktorý sa splní málokomu.

Predstavte si taký život bez problémov? Pre niekoho je problémom zdravie, pre niekoho sú to peniaze alebo problémy v súkromnom živote. Aj tie najmenšie problémy, s ktorými sa stretávame skoro každý deň, sú problémy, ktoré sú súčasťou nášho života a nemôžeme sa im vyhnúť. Nikto! Slovo túžba vzbudzuje u každého inú myšlienku, iný pocit. Myšlienku na verné priateľstvo, pokoj...a lásku, medzi ktorou a nenávisťou je len malý krôčik. Aj keď cesta lásky je posiata veľkými nástrahami, každí z nás ju skúsi a nevzdá sa jej!

A pocit? Pocit túžiť po niečom, po niekom...pocit niečo dokázať, niekomu pomôcť vo chvíli, keď nás potrebuje.

Nie je, to len akési bezvýznamné slovo, záleží od každého z nás ako ho vníma. Veď koľko ľudí, toľko názorov a nežijeme na svete sami. Myslím si, že ak chceme svoje sny a túžby zrealizovať, nestačia len prázdne slová, ale je potrebné preto aj niečo spraviť. Netreba sa báť občas zariskovať, veď šťastie sa aj tak nedá odplašiť. A záleží to len na nás či nie?

Hovorí sa, ak po niečom túžis, aj vesmír sa spojí, len aby sa Ti to splnilo. Tak neprestávajme snívať a túžiť a splne si všetky sny.

Nádej

Sú dni, kedy sa nedarí, všetko okolo pripadá šedé, niekedy to také dokonca aj je. Deň po dni sa vlečie, hodiny neutekajú, aj minúty sú dlhé.

  Pripadáte si, ako by ste padali do priepasti, ktorej dno sa napriek tomu vzďaľuje, aby ten dopad mohol byť ešte tvrdší. Pesimisti počítajú, ako dlho ešte vydržia v tomto trápení a či nepríde ešte horšie a ani optimisti nerozdávajú svoje obvyklé úsmevy na všetky strany, len sedí v kúte a hovoria si - možno bude lepšie. Sami nevie kedy. Všetko sa uberá zlým smerom, tí, čo sľubovali, sa neozývajú, priatelia sú tajuplný, kolegovia ľahostajní. Je to ako pred koncom sveta, nálada biedna. A potom náhle nejaká maličkosť zapáli plamienok nádeje. Je to ako stimul na to, aby človek pozdvihol hlavu, v oku sa zase objavila iskra a na tvár sa vrátil nenápadný úsmev. V žilách sa zase rozprúdi krv a mozog horúčkovito vyvíja novú a energiou nabitú činnosť. Pomaly sa dostávame do tempa a vidíme, že budúcnosť nebude tak čierna, predsa stojí za to zase žiť naplno. Áno, to čo nás vie naštartovať, ten impulz pre nové krajšie dni, tá bludička v diaľke, to všetko je nádej. A tá sa vzdáva poslednej. Kým máme nádej, žijeme. Som rada, že som ju doteraz nikdy nestratila. Aj keď tá nádej, je to čo zomiera posledné. Niekedy preklínam a pohŕdam aj ňou, vie byť falošná, čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo, na čo nemáme vplyv?
Často s nádejou kľačíme a modlime sa. Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie, život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a mi sa ďalej váľame v bahne spomienok.
Máme ho plné uši, preto nepočujeme volanie iných čo nám chcú pomôcť, darmo si ho vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nove cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu, neustále sa min kŕmime a mame ho plne ústa, tak sa nečudujme že nikto nerozumie našim túžbam. A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh, aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť.
Ako ju mame v sebe nosiť keď sama sa na nás zabáva, ma radosť z pohľadu na nás keď sa bezmocne váľame ako prasce. Už ma s toľkej nadeje prepadá beznádej. Pri nej vidieť aspoň koniec aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky. Nové začiatky, nové smery, nové zážitky a vôbec. Aj ten najhorší a najnepríjemnejší deň či zážitok skončí a po každej búrke vyjde slnko.                                                                                                                           Preto mi neostáva ako sa riadiť týmto citátom: „Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej.“ -Stephen William Hawking

A na záver jeden najobľúbenejší:

„Najabsurdnejšie a najbláznivejšie nádeje a sny sa niekedy stávajú príčinou mimoriadneho úspechu.“ -Robert Strauss

 

Právo dieťaťa na šťastie

Najlepším lekárom na ubolenú detskú dušu je láska.
Otec, mama. To nie sú len osoby, ktoré dajú deťom fyzické teplo lásky pre ich dušu. Otec, mama. To je prvá čítanka, z ktorej sa dieťa učí čítať, a to ešte skôr, ako začne chodiť do školy .Oči dieťaťa sa citlivo pozerajú na obidvoch rodičov. Citlivo vnímajú ich úsmevy, ich smútok. Uši , ešte skôr ako rozumejú jednotlivým slovám, dobre postrehnú tón reči. Tým všetkým sú deti od najútlejšieho nezmazateľne poznačené. Stavajú sa citlivými.
Deti v dobre fungujúcej rodine prežívajú pocit bezpečia. Prežívajú lásku, šťastie, ktoré sú tak veľmi dôležité pre ich psychický vývoj.
Žiaľ, v človeku drieme kúsok zla. Často podlieha žiadostiam svojho tela, či srdca a plodí hriešne veci. Pácha neprávosti voči svojim blízkym, voči svojim vlastným deťom.
Závažným prečinom, ktorého sa na vlastných deťoch dopúšťajú mnohí príbuzní, je sexuálne zneužívanie a týranie detí. Obeťami sa neraz stávajú detí už v predškolskom veku. Pred súdom bývajú jedinými dôkazmi iba ich výpovede. Mnohokrát si práve ony nedokážu spomenúť na niektoré dôležité maličkosti, respektíve zamieňajú detaily. Vyznieva to paradoxne. Ale to je často dôvodom, prečo páchateľa nie je možné náležite potrestať, a tak zabrániť ďalšiemu ubližovaniu.
A týranie detí sa s pribúdajúcimi životnými nárokmi a zvyšujúcimi sa stresovými situáciami vyskytuje čoraz častejšie. Možno práve v tejto chvíli sú niekde detí, ktoré potrebujú pomoc. Detí, ktorým tí, čo by im mali prejavovať lásku , spôsobujú nevýslovné utrpenia. Potom sa tieto doráňané detské telá, a čo je ešte horšie doráňané detské duše dostávajú do nemocníc. A lekári sú často bezmocní. Lebo doráňanú detskú dušu sústavne deformujú strašné podmienky, do ktorých sa narodila.
Choré deti trpia tiež. Ale väčšine z nich sa aspoň do určitej miery dostáva rodičovskej lásky. Lásky, ktorá ich citovo posilňuje. O tie prvé však nestojí nik. Nemajú sa komu zdôveriť. Nemajú kam utiecť. Lebo niekedy sú celé rodiny poviazané týmto hriechom.
Telesné rany sa zahoja. Duševné však zostávajú. Často na celý život. Preto je treba neustále zdôrazňovať lásku a porozumenie. Lásku, ktorá sa z dnešných rodín tak často vytráca.
Zlú klímu v rodinách vytvára aj nevhodná literatúra, filmy, televízia,.... Búrajú morálne hranice, zotierajú význam hriechu. Budujú kult násilia, prepychu, sexu. Ponúkajú dráždivú krásu, vzrušujúce mystéria. Vzbudzujú túžbu po zvláštnom zážitku, túžbu nasledovať hrdinov. To všetko zvádza na scestie. Manipuluje názory a myslenie. A hlavne, zaberá čas. Čas, ktorý by sme mali venovať iným hodnotám. Lebo tie zlé, nízke a egoistické pohnútky nevychádzajú z čistého srdca Vychádzajú zo srdca hlboko narušeného. A nad tým by sme nemali zatvárať oči. Premýšľajme o tom ešte dnes, a začnime u seba, vo svojich rodinách.
Lebo život v rodine nemožno uzdraviť bez uzdravenia človeka, bez uzdravenia jeho duše, bez lásky.                Treba najskôr napraviť ľudské srdce, treba obnoviť človeka z vnútra. A s tým by sme nemali otáľať.
Rodina by mala byť prístavom nádeje a pokoja. Prístavom, do ktorého sa človek vracia po životných sklamaniach, stratách, pádoch....                                                                                        V rodine by sa nikdy nemalo zabúdať na lásku.                                                                             Na lásku pokornú, ktorá ,,všetko znesie, všetko pretrpí,...´´

Šťastný je ten, kto našiel šťastie v rodine.

Lev Nikolajevič Tolstoj

Slovo.

Slovo je vlastne úžasné slovo. Pomocou neho sa vieme dorozumievať, či už ústne alebo písomne.  Každého z nás dokáže potešiť, no i ublížiť. Slová sú rôzne. Krátke, dlhé, známe, neznáme, pochvalné i hanlivé... Môžeme ním aj ublížiť? To určite áno! Nikdy nevieme, či keď niečo povieme alebo napíšeme, neublíži to niekomu inému. Aj keď to tak nemyslíme, povieme niečo, čo sme nechceli a veľmi ťažko sa to dá odčiniť. Potom treba veľmi veľa pekných slov. Ublížiť ostrým slovom  osobe  na ktorej nám záleží je asi to najhoršie. Stačí čo i len malé, nepatrné zafarbenie hlasu pri jeho vyslovení a už môže znamenať niečo iné. Mnoho slov má aj mnoho významov. Také slovíčko kritika a slová v nej obsiahnuté, môžu mať aj dobrý význam, aj zlý. Je len na nás, ako si ich vyložíme. Dve slová zdanlivo rovnaké môžu znamenať niečo úplne iné. Napríklad „chýbaš mi“ a „chýbal si mi“. Jedno zarmucuje, druhé spôsobuje radosť. Väčšina ľudí má radšej tie slová, ktoré dokážu pohladiť. Veď komu sa divšie nerozbúcha srdce, keď začuje „mám ťa rád“ ? A keď to k tomu povie osoba, na ktorej nám záleží, tak nás pohladí nespočetne veľakrát. Tieto slová snáď potešia každého na svete. Patria medzi najkrajšie. Samozrejme, že ich existuje veľa. Každý rád počuje niečo iné. Niekoho poteší po priatie pekného dňa, niekoho správa, na ktorú veľmi dlho čakal, pochvala, uznanie... A niekto sa dokáže tešiť z akéhokoľvek slova, ktoré je povedané priateľským tónom. Pri ťažkom osude, zlej chvíli alebo chorobe stačí jediné vľúdne slovo a hneď je svet lepší. Básnici a spisovatelia pohládzajú slovami napísanými na papieri srdcia nás, obyčajných ľudí. Slovo má veľkú moc. Presvedčili sa o tom ľudia už mnoho storočí pred nami a naším letopočtom. Bohužiaľ väčšmi sa používajú tie slová, ktoré viac ubližujú, ako tešia. Niekedy dokážu zraniť tak ako bitka. Urazenie rodiny, urazenie vlastnej osoby, či hanlivé pokrikovanie. Ohováranie od ľudí, o ktorých sme si mysleli, že sú našimi priateľmi. Je to ťažká rana. Priatelia by mali vždy stáť pri nás a za chrbtom neurážať a neohovárať. A zo všetkých slov na svete najviac dokážu ublížiť tie, ktoré oznamujú smrť milovaného človeka. Im sa nikdy nikto vo svojom živote nevyhne. Spôsobujú bolesť na celé a celé hodiny, ba aj roky. Preto by sme si mali veľmi dobre rozmyslieť čo, kedy a akým tónom chceme povedať. 

Prišlo mi na rozum jeden príbeh, čo som počula: „ Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď bude nahnevaný, nech zatlčie jeden klinec do plota , ktorý stál vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlačených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota.  Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a ten mu navrhol, aby teraz vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: ,,Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostava.“ Rana na tele veľmi bolí, no postupne sa hojí. Nakoniec na koži ostane len jazva, ktorá časom vybledne.

 Tak ako vyblednú spomienky na toto zranenie. Rana na duši však úplne nezmizne nikdy. Slová raniace naše city nestratia farbu, ako tráva bez vody vystavená prudkým slnečným lúčom.  Nikto z nás by predsa nechcel mať viac problémov ako má, len kvôli vzájomnému nepochopeniu sa. A hlavne netreba zabúdať, že „slovo dokáže pohladiť, ale aj zraniť.“ 

Preto by si mal každý zapamätať jedno príslovie:

„Jazyk, ostrý ako nôž, zabíja bez jedinej kvapky krvi.“ Budha 

Najväčšie hrdinstvo je vidieť svet taký aký je a predsa ho milovať

Už ste sa niekedy zamysleli nad týmto svetom? Pozreli ste sa do svojho srdca a zistili či tento svet milujete? Či vidíte veci realisticky alebo si musíte denne znova a znova dávať slnečné okuliare, aby sa vám zdal svet krajší?
Ja sa musím priznať, že patrím k optimistom aj keď niekedy mám pocit, že to tak nie je. Veď je také ťažké pozerať sa na prítomnosť reálnymi očami. Očami, ktoré vidia všetku tú bolesť, nenávisť či klamstvo. Myslím si, že človek sa môže pred tou všetkou zlobou brániť tým, že si ju prikrášli. Asi som zbabelec, ktorý sa nevie pozrieť pravdy do očí a hľadá vždy iné východisko. Asi je hrdina ten, kto pred pretvárkou nezatvára oči, kto vidí všetko také ako v skutočnosti je. 
Potom česť hrdinom, ktorí sa neboja akejkoľvek a hlavne krutej pravdy. No ja viem, že ani so mnou to nie je až také zlé. Nie som síce hrdinka, ktorá čelí všetkému zlému, ale som šťastná. Dokážem sa tešiť z toho, čo by pesimistu rozhnevalo a realistu nenadchlo. No aké ťažké to má hrdina, ktorý musí vidieť svet taký aký je a predsa ho milovať. Ten realista, ktorého už toľkokrát sklamali, no dozvedel sa pravdu. Pravdu, ktorú si neprikrášlil, ktorá ho síce ranila, no šiel ďalej. Aj mne sa to už stalo, potom som niekedy hrdinkou aj ja, vlastne sme hrdinami všetci. Sú chvíle, kedy spáchame hrdinský čin, pozeráme na svet reálne. Niekto to vydrží dlhšie, iný sa vzdá. Niekto sa búri, iný hľadá východisko z tohto sveta. Ktorá cesta je správna, to vám s istotou nepoviem. Asi to bude tým, že ja sama mám niekedy problém ju nájsť. Či byť hrdinským realistom, smutným pesimistom alebo niekedy priam hlúpym optimistom. Možno je dobré tieto názory na svet kombinovať, nie každý má na to, byť hrdinom. 
Veď tento život je niekedy taký ťažký...Nič pekné netrvá večne, všetko raz tak ako začalo aj skončí. Iba pár ľuďom sa pošťastí si to pekné udržať, aj keď by sme chceli všetci. Život je krutý, no mali by sme ho aj tak brať, taký aký je. Zbytočné ilúzie nám len priťažujú, keď sa vrátime do reality. Vlastne zisťujem, že ja som všetko v jednom, realista, pesimista či poblúznení optimista. Často žijeme nie tak ako by sme chceli, ale ako musíme. Musíme sa vyrovnať s pravdou, musíme zabudnúť na to zlé a nezatvárať stále oči pred skutočnosťou. Zase len musíme, tak už to chodí, niekedy nám niečo vyjde, inokedy máme proste smolu. No nie sme v tom sami, rovnaké problémy vyrovnať sa s osudom má veľa ľudí. No aj tak si neskutočne veľa ľudí hovorí, že prečo sa to stalo práve mne. Akoby nechápali, že dennodenne sa to isté stáva ľuďom na celej Zemi. Dokonca aj horšie, prídu o lásku, priateľa, strechu nad hlavou a musia sa spoľahnúť len sami na seba. Ja asi nie som hrdinka, nemilujem tento svet, aj keď...
Nenávidela som ho, keď ma niekto opustil, no na druhej strane som sa z neho aj tešila. Sú aj pekné momenty, ktoré nám svet ponúka. My neutečieme, nevyhneme sa tomu všetkému, čomu musíme čeliť. Som hrdinka, povstala som aj vtedy, kedy ma  zhodili na zem. Aj ženy - matky sú hrdinky, dokázali priviesť na svet deti, aj keď vedeli, aký je často zložitý. Učitelia, ktorí dokázali naučiť deti písať prvé písmenká, aj keď vedeli, čo všetko to so sebou obnáša. Toľko veľa hrdinov a tak málo úcty pred nimi, lebo sa to berie ako samozrejmosť. Hrdinovia doby, ktorí robia a šíria dobro, aj keď vedia, že často dostanú skôr to zlé. Hrdinovia, čo veria napriek toľkému zlu v dobro. Hrdinovia, čo znášajú krivdy, ubližovania no napriek tomu veria v krasu okamihu.

STRACH

z čoho mám najväčší strach ja? Mám vôbec z niečoho ten pravý, nefalšovaný strach, ten najväčší zo všetkých? V prvom rade je tu veľa takzvaných "fóbií.“ Bojím sa ôs, včiel, sršňov, čmeliakov ... A všetkých lietajúcich pruhovaných zvierat, tým horšie, keď majú navyše žihadlo.  Som schopná sa aj poliať vriacim čajom, keď mi na nohe pristane osa, len aby som ju odohnala. Spálené pľuzgiere po celom lýtku pre mňa neznamenajú takú hrôzu, ako malinké unavené šesť nohé zvieratko, ktoré by na tom lýtku len neškodne sedelo a po načerpaní síl by zasa odletelo. Ale toto nie je ten druh strachu aký hľadám. Neznášam pavúky,  ale tu ide skôr o nechutnosť. Moja hlava si zrejme nenechá vysvetliť, že taký malý pavúčik mi nič neurobí, len je nechutný a má viac nôh, než je u zvierat bežné.  Ale ani toto nie je ten druh strachu, ktorý hľadám. Iste, že mám strach aj o svoju rodinu a priateľov, to má každý. Bojím sa, keď sa pozerám na horor. Bojím sa tmy. Bojím sa toho, že až raz pôjdem večer domov, že lampy stojace pri ceste zablikajú a zhasnú. Bojím sa, že to isté urobí svetlo v izbe, až budem sama doma. Bojím sa nočných môr.  Bojím sa bezsenného spánku. Bojím sa toho, že ma ľudia neprijmú . Bojím sa byť výnimočná, bojím sa byť tuctová. Bojím sa zapadnúť,  ale zároveň sa bojím vynikať. Bojím sa veľa vecí, ale stále to nie je ten strach, ktorý hľadám.

 Bojím sa zostávať sama, ale tiež mám strach z veľkých davov. Ale ešte stále to nie je ten druh strachu, ktorý hľadám. Keď som začínala písať tento článok, ani ma nenapadlo, že by som v ňom mohla nájsť odpoveď. A vďaka tomu som prišla na to, čoho sa najviac bojím. Je to moja vlastná predstavivosť a moje vnútorné nepokoje. Nič mi nenaháňa väčší strach, ako veci, ktoré si sama vytváram. Keď som šla raz domov okolo jedného kríku, počula som šuchnutie. Nebol to večer a preto tam  neboli žiadne zlovestné tiene, šla som okolo toho kríku ako keby tam malo byť najväčšie zviera na svete. Zbadala som tam starú tenisku a moja fantázia sa rozbehla bez najmenšieho pokynu.  Stačil mi jediný pohľad na pohodenú starú tenisku, ktorá sa tam mohla váľať pokojne už pol roka, pretože bola viac rozpadnutá, než by držala pohromade, ale zvyšok cesty som išla maratónskou chôdzou  až za roh, kým mi ten ker nezmizol z očí.  Kde je topánka, tam musel byť aj človek. A nikto, hádam len psychopat, by nešiel do kríkov, kde by sa vyzul a potom bosý odišiel. To mohlo znamenať, že si z nejakého dieťaťa vystrelili jeho kamaráti, topánku mu dali dole a odhodili do kríky a dieťa to nevedelo. Alebo niekto vyhadzoval  staré tenisky a zrejme pre neho kôš na druhej strane ulice bol príliš ďaleko. Ale tiež to mohlo znamenať, že ten človek v kríku tam ešte stále niekde je. Najskôr v igelitovom vreci, zahrabaný dva metre pod zemou, s rozrezaním hrdlom a zlomeným väzivo. A možno tam niekde ešte stále je schovaný ten, kto mu tá zranenia spôsobil. Nič ma nedesí viac, ako výplody mojej fantázie. Možno to nie je normálne, ale podľa mňa je to úplne v poriadku. Zoberte si ľudí, ktorí sa boja výšok. Výška, taká reálna vec, ktorá proste je a nikto vám nevyhovorí, že tam nie je. Alebo klaustrofóbie. Áno, ten strach je opodstatnený, ale opäť je to obava z hrozne konkrétnej veci, ktorá tam je. Ale ja sa bojím niečoho, čo NIE JE, teda mi to v reálnom svete nemôže ublížiť. Všetko je to o tom, nakoľko si dovolím báť sa. A až sa raz naučím si strach z nadprirodzena zakázať, budem ten najväčší nebojsa na celom svete.  Ďalším najväčším strachom je strach z neúspechu. Strach z neúspechu má veľa ráz na svedomí, že sa vzdávame hneď na začiatku. Ale prečo? Prečo máme také obavy, keď dostaneme príležitosť urobiť čosi, čo by v dobrom slova zmysle mohlo obrátiť náš život naruby? Hoci by to bolo len na nejaký čas...
Určite je v tom strach z nového. No hovorí sa, že pečené holuby do úst nikomu nepadajú. Za svojím úspechom a šťastím si stojíme viac-menej sami. Áno, je pravda, že pri všetkom, na čo sa odhodláme, nám pomáhajú naši najbližší. Držia nám palce, podporujú nás. Ale ten úplne prvý impulz by sme mali vydať my. Spýtajte sa podnikateľa, či nemal pred pár rokmi strach, že sa mu v podnikaní nebude dariť. Spýtajte sa speváka, či sa na začiatku svojej kariéry nebál neúspechu. Alebo sa spýtajte akejkoľvek vydatej ženy, či v deň svojej svadby nemala obavy z manželstva, veď je to veľký krok. Všetci vám povedia, že mali strach...
Povedia vám však aj to, ako sú radi, že napriek všetkým obavám sa predsa len rozhodli využiť príležitosť, ktorú im život ponúkol. Inak by dotyčný podnikateľ nikdy nebol taký úspešný, slávny spevák by sa netešil davom fanúšikov a tá šťastne vydatá žena by možno neobjímala každý deň s láskou svojho manžela.
Ján Smrek vo svojej básni Z mora do sklenice hovorí o tom, čo všetko nám život ponúka, no ako málo z toho všetkého si človek môže vziať. A práve preto by sme si to málo, čo máme, mali vychutnať. Pevne sa chopiť šance, ktorú dostaneme, aj keď sa na našej ceste za šťastím vyskytnú prekážky. Nie je totiž zaručené, že tú šancu dostaneme aj druhýkrát....
Pokus ísť tam, kam chceme a robiť veci, ktoré robiť túžime, nám stále prinesie nové zážitky a skúsenosti, množstvo krásnych a nezabudnuteľných okamihov, ktoré sa už nemusia opakovať. A hoci pri tom pokuse spadneme na zadok, vezmime si to ako ponaučenie a hľadajme ďalší chodníček.

Stojí to totiž za pocit, keď si uvedomíme: Áno, prestala som sa báť! A aj keď mi to tento raz nevyšlo, mám dobrý pocit z toho, že som to aspoň skúsil! A skúsim to zas, lebo strach už mi v tom nebráni!

Ži a nechaj žiť 

Žijeme v jednej veľkej komunite zvaná spoločnosť. Slovo toľkokrát “ omieľané” existuje, ale jeho presné vymedzenie a kde ho potom hľadať? Je na to zákon určujúci, kto bude súčasťou spoločnosti, alebo je táto funkcia rozmarom niekoho s vyššou mocou? Kde začať, aby sme uspokojili zvedavcov týchto náročných otázok. Predovšetkým je na každom z nás, aby si uvedomil opodstatnenie nielen svojej bytosti, ale i bytosti pohybujúcich sa okolo. 

Život nás obdaril jedinečnou dispozíciou nebyť sám. Už v pradávnej minulosti prišli jednoduchí ľudia na to, že s priateľmi zvláda človek svoj údel ľahšie. Najprv početné rodiny utvorili spolky, aby hravo zvládli lov, neskôr sa formovali kmeňové zriadenia a tu sa zaznamenávajú prvopočiatky spoločnosti. A čo vlastne slovo spoločnosť znamená? Definícia, že je to skupina ľudí so spoločnými znakmi, rovnakým myslením i cieľom ,ju vystihuje len do určitej miery. Znamená, že človek s odlišným myslením a povahou sa niečím líši a nemôže sa stať jej súčasťou? Len preto, že nezdieľa s určitou skupinou jednu vlastnosť, môžeme ho nazvať “iný“? Vyčleniť ho z kolektívu a poslať inou cestou. Možno práve opak je pravdou, vhodné by bolo priať ho medzi seba, vypočuť si jeho stranu .Čo ak by práve toto bolo stimuláciou zistenia ,že tá valná väčšina sa mýlila .Ak takto uvažujeme ,kde je potom hranica tolerancie? Každý si ju vykladá po svojom ,ale v podstate je každým uplatňovaná v praxi rovnako. Akurát sa líši intenzitou a hĺbkou. Ale čo tolerancia znamená? A ako stanoviť jej hranicu ,aby bola rozdielom medzi najnižšou a najvyššou prípustnou hodnotou? Možno ju charakterizovať ako rešpektovanie názorov iných úzko súvisiacu so znášanlivosťou a trpezlivosťou. Najjednoduchšie by bolo riadiť sa heslom “Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Niekedy je však veľmi náročné uvedomiť si, že to, čo teba teší a je ti príjemné nemusí robiť radosť i druhému. Bolo by nemožné len z výrazu tváre vyčítať charakter jednotlivca a stanoviť limit, ktorý nemožno prekročiť. Najmä v prípade nám neznámych ľudí je to značný problém. Situácia, kedy dôjde ku konfliktu, číha na každom kroku. Odstrániť problém zaujatosti voči sebe orientovať sa viac do okolia je na každom z nás. Medzi možné východiská stopercentne patrí lepšia komunikácia. Poznávať ľudí ,otvoriť sa im, sprístupniť myšlienky a hĺbavo ich vedieť aj vypočuť. Vráťme sa však do sveta reality. Sveta plného populácie, kde neprichádza do úvahy každého poznať. A takto s neprehlbujúcimi sa vzťahmi zatieňuje dobro egoizmus. Jedinečnosť tolerancie vystihuje citát neznámeho autora „..ži tak, aby si nemusel prosiť o odpustenie...“ .Vinu úpadku tolerancie má i nerozvážnosť. Zamyslieť sa najprv na situáciou, nezaujato si vypočuť obidve strany, z objektívneho hľadiska vec posúdiť a s vedomím možných následkov verdikt napokon vyrieknuť. Snažiť sa nesúdiť a zlo odplácať dobrom by bolo krásnym predsavzatím do nového milénia. 

Nahliadnuť ale do dnešného sveta znamená vidieť realitu .Realitu v podobe zla, sebectva a mamonárstva. Obzriem sa a vidím ľudí, mne tak vzdialení. Chodia okolo seba bez jediného povšimnutia, navzájom si hádžu polená pod kolená, vidiac len pred seba. Zaujímajú sa predovšetkým o svoje problémy neotáčajúc sa za inými. S vysvetlením, že ich problém zdajúci sa tak banálny, je nekonečný uvedomujú si často krát jeho komickosť. Čo je oproti svetovému hladu ,biede, neliečiteľnými chorobami, smrti mladých ľudí, problém čo uvariť na večeru, alebo čo si na ďalší deň na seba obliecť? Sú to vlastne problémy? Alebo ako takéto drobnosti nazvať? Maličkosťami ,či zbytočným zaťažovaním či už svojej mysle, alebo druhých. 

A či už sme veriaci či ateisti, z Antarktídy či z Marsu ,snažme sa o to, aby tento svet fungujúci toľko tisícročí neupadol kvôli “hlúpostiam“. Práve ako je egoizmus. Aby práve naopak, stále sa zlepšoval, utužoval svoje základy, stával sa nádherným miestom pre prežitie viac sa neopakujúceho sa života nie len pre nás, ale i pre budúce generácie.

Trpezlivosť ?

Človek jej potrebuje v dnešnej dobe viac než dosť. Pri každodennej činnosti nás môže niečo rozladiť alebo nahnevať. Ale ten kto má primeraná dávku trpezlivosti, si vie poradiť skoro zo všetkým. Nemusí sa len rozčúlene prizerať ako sa mu nič nedarí. Jednoducho si povie, že to čo mu nevyšlo teraz, bude skúšať stále znova a znova ... Nie len preto, že väčšinou musí, ale aj preto že si chce sám sebe dokázať že na to má. Lebo človek je už raz taký, ktorý si musí neustále dokazovať, že dokáže takmer všetko. Tým pádom zistíme že každý z nás ma v sebe zakorenenú istú dávku trpezlivosti. Len nie každý ju vie využiť do takej miery, ako je to potrebné a nutné.
Vždy si musíme uvedomiť,  že každý aj maličký krôčik nám v celkovom bilancovaní môže pomôcť k dosiahnutiu lepšieho výsledku. Preto by sme nikdy nemali nič robiť len tak na oko. Všetko by sme mali mať . Potom by nám ani tá trpezlivosť neprinášala horkú chuť.

Človek by sa nikdy nemal zastaviť pred dosiahnutím svojho cieľa. Ale mal by si vždy uvedomovať za akú cenu to alebo ono robí. Mal by vedieť či sa môže vzdať v prospech niečoho väčšieho, iných hoci len preňho dôležitých vecí. Keď si každý uvedomí, že všetko na svete sa dá dosiahnuť,  len musíme chcieť.  Musí mať dostatok trpezlivosti a odvahy. Tak potom to sladké ovocie, tie plody svojej práce môže zbierať každý deň. Môže si ich vychutnávať naplno. Lebo len on sám vie, čo všetko musel obetovať, aby to dosiahol. Akú dlhú a ťažkú cestu musel prejsť za svojím vysnívaným cieľom. A o to viac vie potom prežiť každú sekundu šťastia.

Keď si niekto povie, že to sa nedá, ukončí vlastne to, čo ešte ani nezačal. A je to správne? Samozrejme že nie. Veď trochu snahy  neodmysliteľne patrí aj trpezlivosť  a tá ešte nikomu neublížila a ani neublíži. Len musí nájsť tú správnu cestu, ktorá vedie až na koniec. Do cieľa sa môžeme dostať pomaly, ale hlavná vec je tá,  že sa tam dostane. A v tom cieli nás čaká ďalšia cesta a potom ďalšia a ďalšia ... A tak to ide celý ľudský život. Preto sa musí niekedy zastaviť a vychutnať to čo dosiahol. A na to potrebuje tiež trpezlivosť. Akýsi pokoj duše, musí sa naučiť oddychovať. Aby si vedel vychutnať to „svoje“ ovocie naplno .... 

Na záver jeden kratučký citát: 

Vyskúšajte niečo, čo ste nerobili viac ako trikrát. Prvýkrát, aby ste prekonali z toho strach. Druhýkrát, aby ste sa to naučili. A tretíkrát, aby ste zistili, či sa vám to páči alebo nie.

Virgil Thomson Garnett

Úsmev

Pri slovku úsmev si určite každý z nás spomenie na krásne chvíle strávené s najbližšími plné radosti a zdravého smiechu.  Určíte už každý z náš daroval niekomu svoj úsmev. Čí už príbuznému, priateľovi čí priateľke, alebo úplné cudziemu človeku, ktorému chýbal, a ktorému tento obyčajný milý úsmev dokázal rozjasniť deň a naštartovať ho dobrou náladou. Prečo je úsmev taký dôležitý? Je úsmev začiatok alebo nástroj komunikácie? Úsmev spája nás ľudí. Nevinným úsmevom začínajú krásne chvíle plne radosti a šťastia. Niekedy si ani neuvedomíme a svojim úsmevom, ktorý náš nič nestojí povzbudíme človeka, ktorý to možno potrebuje. Avšak nie vždy je úsmev vyjadrením šťastia čí radosti. Sú ľudia, ktorí využívajú úsmev, resp. smiech, na vyjadrenie niečoho, čo mnohí označujú slovami výsmech alebo škodoradosť. Je to čudne tešiť sa z nešťastia iných, ale určíte to spravil už každý z náš. A čo ovplyvňuje náš úsmev?? No predsa humor. Čo je to Humor. Čo nám napadne pri tomto jednoduchom slove? Mne osobne napadne hneď niekoľko ďalších slov, ako sú smiech, úsmev, žart, optimizmus... Tieto súčasti nášho života považujem za nesmierne dôležité. Humorom môžeme prekonávať napäté životné situácie, môže nám pomôcť uvoľniť sa, oddýchnuť si a odreagovať sa pri namáhavej práci, s jeho pomocou vidíme aj vlastné nedostatky v lepšom svetle.

Humorom sa môžeme zároveň aj motivovať.
Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor. Smiech má k tomu ešte aj ďalšie výhody – podľa viacerých štúdií je veľmi zdravý a tak neváhajte a s humorom sa dívajte na svet a smejte sa.
Ako však hovorí známe príslovie, všetkého veľa škodí. Inak to nebude ani s humorom. Môže sa totiž zmeniť na účinný prostriedok schopný ponížiť a zraniť na duši človeka viac než čokoľvek iné. Myslím, že snáď každému sa niekto niekedy pre niečo vysmieval a určite mi dá za pravdu, že to nebolo nič príjemné. Človek so zvráteným humorom tiež nie je zrovna najlepšou spoločnosťou – síce sa hovorí, že škodoradosť je najväčšia radosť, ale je to len krátkodobá záležitosť a ľudia sa obyčajne začnú škodoradostnému človeku vyhýbať a po čase zostane sám.

Zaujal ma drsný vtip o smiechu:  „Nečakaj so smiechom, až budeš šťastný, mohol by si zomrieť a ani raz v živote sa nezasmiať.“

A ako raz Antoine De-Saint Exupery raz povedal: "Nikto nie je taký chudobný, aby nemohol darovať úsmev." 

A mal pravdu. A preto neváhaj a daruj svoj úsmev tým, ktorých máš rád a hlavne tým, ktorí to potrebujú.

Každý poznáme tie čierne dni, keď sa občas naša nálada preladí na depresívnu stanicu a drží sa nás tak dlho, kým nevypneme MP3 prehrávač so samými melancholickými pesničkami.                                                     Lenže hity typu "The best balads" nám často znejú v ušiach aj niekoľko dní, či nebodaj aj týždňov. Ak sa práve nachádzaš v takomto stave, kľudne si môžeš priznať, že ťa začína ovládať depresia.
Viem si živo predstaviť ako ležíš na posteli s obľúbeným plyšákom pod hlavou, prikrytá vlnenou dekou, na nohách obuté hrubé štrikované ponožky, na nočnom stolíku položené použité papierové vreckovky a šálka s vychladnutým čajom. Nie, nemáš chrípku, ja viem. Je to horšie, je to niečo čo sa na teba nalepí a nič to nezastaví. Pohlcuje ťa to ako čierna diera hlbšie a hlbšie do svojich útrob. Tvoje myšlienky sa preplietajú ako spleť pavučín, nevieš čo skôr, pýtaš sa sám seba: "Ktoré riešenia tvojich dilemy sú najsprávnejšie?" Z toľkého premýšľania vznikajú len nové dilemy, hlava sa ti točí nekonečnými smermi až nakoniec vyčerpaná zaspávaš do tmavej beznádeje. Veď ráno je múdrejšie večera!

Ten spánok beznádeje je vlastne istý spôsob úniku do vlastného sveta, do tichej krajiny snov a túžob, kde slzy premenia sa na kropiacu rosu a zo smútku v srdci vykvitne púčik radosti. Vtedy nemáš ani chuť sa prebudiť...
Majú tieto depresívne stavy a istým spôsobom (ne)úmyselné sebatrýznenia nejaký zmysel? Pomôžu nám nájsť odpovede na naše otázky? A ako sa v nás vlastne takýto stav zrodí? Dá sa tomu nejako predísť? Ja si myslím, že najčastejšie depresie vznikajú z pocitov osamelosti. Cítiš sa sama, máš pocit, že priatelia na teba kašlú, rodičov nezaujímaš, pohádala si sa s blízkym alebo dokonca si prišla o prácu  a tvoj život zrazu nemá zmysel. V hlave ti víria otázky: "Prečo ma nikto nemá rád? Prečo keď potrebujem pomocnú ruku sa mi zrazu všetci otočili chrbtom? Prečo ma nik nechápe?" Pritom si neuvedomuješ, že všetky tieto problémy sa odohrávajú iba v tvojej hlave. Si taká rozcítená, že plačeš, pritom nevieš vysvetliť prečo. Jednoducho si smutná. Nevidíš život taký aký je, ale iba danú situáciu a jej problém." (Emma Tekelyová)
Depresii sa dá predísť. Každý z nás individuálnym spôsobom, no podľa mňa zohráva veľkú úlohu ak máte niekoho, kto vás povzbudí. Rovnako ako si v tvojej smutnej hlave dokážeš konkrétny problém vykresliť na niečo nevyriešiteľné, tak si aj dokážeš s dávkou flegmatickosti všetky starosti a trápenia z nej vyhodiť. Veď vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré, ale o tom by sa dalo rozprávať azda donekonečna...

Keď sa už na teba nejaká tá "depka" nalepí, rozhodne by si nemala ostávať sama zavretá v dome, pretože tak sa najčastejšie poddáš nepríjemným myšlienkam. Najlepšie urobíš, keď všetky CD-čka s hlúpymi "slaďákmi" odložíš niekde do krabice a pustíš si radšej nejaký letný hit alebo tvrdý rock, ktorý ti zaručene zlepší náladu. Či už prostredníctvom pekných spomienok, dobrým vtipom alebo tancom, je to len a len na tebe. Alebo sa proste stačí vykričať do vankúša.
Hlavne vyskoč z tej ufňukanej postele, usmej sa na seba do zrkadla, choď sa baviť s priateľmi a riaď sa vetou: "Všetko čo potrebuješ ku šťastiu máš ukryté v sebe!"

Smrť

Raz si nás rovnako všetkých nájde ... Neunikne jej nikto ... Je našou jedinou istotou ... A predsa sa jej stále toľko ľudí bojí a v spoločnosti stále patrí medzi nie moc príjemné témy .Prečo? Ľudia majú už od počiatku vekov strach z neznámeho. Čo čaká tam, v tej temnote? Tiež býva zažité, že neznáme býva zlé. Záporný postoj k smrti pramení ešte z ďalších vecí, a to predovšetkým zo strachu zo smrti; tu chápané ako koniec vlastnej existencie, a potom strach z umierania, ktoré môže byť dlhé a bolestivé.  A napriek tomu, alebo práve preto stále ľudstvo fascinuje. Na tému smrti vzniklo nepreberné množstvo filmov, kníh, piesní, básní, citátov ...

Mojím obľúbeným citátom sú tieto slová George Brendon Shawa:                                           Smrť je pre mnohých z nás brána pekiel, ale sme na ceste von, nie dovnútra.

Spôsobov ako zomrieť je neskonale mnoho. Môžeme umrieť starobou, vyčerpaním, na rôzne choroby, môžete ísť po ulici, spadnúť do otvoreného kanála a zlomiť si väzy, môžete zhorieť, môžete umrieť nečakane, opustení, vinou nejakého hladného zvieraťa, vinou pomäteného človeka, môže vás niekto zabiť úmyselne, z nedbanlivosti, alebo sa tiež môžete zabiť sami. Je celkom fascinujúce, že aj tú najmocnejšiu vec, akou je smrť, môžeme vziať do vlastných rúk ... Smrť je jediným najlepším priateľom človeka. Ona jediná je pri nás od nášho narodenia. Je pri našich všetkých pádov ale aj pri šťastných obdobiach života. Smrť je s nami od nášho prvého nádychu až po ten posledný výdych. Je tak tvrdá, že nás zrazí jednou vetou k zemi.. Stačí pozrieť do očí niekoho a viete ,že je tu, že si niekoho vzala a už nevráti.. Po smrti niekoho je ťažké sa usmievať, Je to asi tá najťažšia vec čo môže byť. Dokázať sa tešiť zo života aj ste u kúsok svojho života prišli. Za takýto skutok za to malé nepatrné gesto menom ÚSMEV by mal každý človek, ktorý prežije smrť blízkeho dostať cenu roku. Cenu za silu, vieru, za odhodlanosť, za bojovnosť, zato, že sa nevzdal ale bojuje. Niekto si povie ale načo cenu..                                                                                                            Veď patrí to k životu, ale až keď si so smrťou ´´pozrie do očí´´ tak pochopí aký musí byť človek silný aby sa dokázal postaviť na nohy a ŽIŤ.. ŽIŤ,.. NIE PREŽÍVAŤ.. je to obrovský rozdiel.. Prežívať je ľahké..proste ráno vstanete a idete.. je vám jedno aký je deň, aké je počasie, kto čo povedal, čo sa okolo vás deje.. žijete lebo musíte.. Žiť je ťažké, ale zároveň je to asi tá najkrajšia vec, ktorú vôbec môžeme robiť.. Je to najkrajšia vec ,ktorú nám osud doprial.. V živote máme stále novú šancu. človek žije vtedy , keď sa dokáže radovať z úplných maličkostí. raduje sa z obyčajného dotyku vánku na vašom líci, alebo na obyčajnom slnečnom lúči, ktorý vám svieti do očí..teší sa s každého úsmevu ,ktorý dostane. Málo kto z nás to dokáže. Málo kto dokáže SKUTOČNE ŽIŤ! Až keď nás stretne smrť vtedy si človek uvedomí čo má a o čo môže prísť.  Smrť tu vždy bola a vždy tu aj bude. Je ťažké sa s tým zmieriť, priznať si, že smrť je silnejšia ako my. Človek od prírody bojuje. Bojuje proti veciam, ktoré sú silnejší ako on. Ale kým bojuje tak žije. Ak prestane bojovať tak prehral.

Na záver  by som chcela povedať : Nebojme sa smrti a nepremárnime život snahou uniknúť jej, pretože ona si nás tá kostnatá starena s mastnými vlasmi, kosou a v čiernom háve s kapucňou hlboko stiahnutú rovnako raz nájde ...

Každý deň, najčastejšie pri mojich cestách do práce a z nej, stretávam desiatky, ba až stovky ľudí. Tieto stretnutia sú obrázkovým príkladom toho, aký sme všetci odlišní.                                               Nenájde sa nikde, kto by nemal vlastnú minulosť, prítomnosť a budúcnosť patriacu len jemu jedinému, Tento fakt, ktorý nás od seba vzájomne odlišuje je síce pravdivý, ale pravdivé je aj tvrdenie, že navzájom jeden druhého, či už je to, mama, otec, alebo priateľ, pekelne potrebujeme.                                                                                                                                         

 Prečo si potom niekedy dokážeme tak veľmi ubližovať? Je veľmi zaujímavé, aké rozmanité dokážu byť vzťahy medzi ľuďmi. Pokúsim sa ich k niečomu prirovnať. Mne osobne sa najviac podobajú na plavbu loďou. Vedia byť nádherné, plné svetla a čírosti, ale ako všetko sú občas poriadne hmlisté, tmavé a rozbúrené. Čas plynie veľmi rýchlo a práve preto si aj mnohí z nás neuvedomujú, ako veľmi dokážu ubližovať ľuďom vôkol seba.                                                                                              Roky sa im zdajú ako dni a myslia, že im už všetci odpustili.

                                                          „Nie všetky rany vylieči čas“ (Honoré de Balzac),                  

pretože všetky bolestivé spomienky sa neustále vracajú. Pokiaľ sa s nimi nezmierime budú bolieť neustále ako ostrie noža.   Aby sa nám takéto chvíľky, ktoré krivia našu tvár stávali čo najmenej, mali by sme porozmýšľať nad príčinou tohto problému; problému, ktorý tváre našich priateľov odvracia od nás.  

       „Sebectvo je jed každého priateľstva“(Honoré de Balzac),                   

                                                a preto pred každým konaním úctyhodne zvážme či stojí za to kráčať po tenkom lane, kde na jednej strane nás čaká bolesť, na druhej falošné priateľstvo a až na konci priateľstvo bez lži a sebectva, po priznaní všetkých svojich zlých krokov, ktoré spôsobili bolesť. Často krát určite dospejeme k záveru, že sa náš rebríček hodnôt trochu pomiešal.  Práve preto by sme sa mali zohnúť a všetku tu krásu vytiahnuť z hlbín zabudnutia a nešetriť ňou. Naučme sa rozdávať lásku, úsmev, šťastie. Naučme sa pomáhať ostatným. Naučme sa byť ľuďmi.      Písať o ľuďoch by sa dalo veľmi dlho. Existujú nekonečné kvantá textu, kde sa o ľuďoch dozvieme nekonečné množstvá informácií. Báje, príbehy zo života, návody, fakty – to všetko je zase len dielom ľudí. Ak by jestvovala „tretia osoba“, ktorá by bola nezaujatá (myslím tým, že by nebola človekom), verím, že by dokázala napísať o človeku a ľudstve omnoho objektívnejšie ako ja. Veď ja som len jednou z nás, tí čo toto prečítajú môžu byt tiež len ľudia, tí čo rozlúštia znaky pomocou ktorých zapisujem reč sú tiež len ľudia. A ak je to niekto alebo niečo iné, tak sa to muselo dozvedieť tiež len od ľudí.

Neexistuje žiadny záver, ktorým by som mohla ukončiť písanie o človeku. Nechám teda záver otvorený, Lebo človek ako vie byť nádherný vie byť aj nemilosrdne krutý, ako veľmi vie pomôcť dokáže neuveriteľne zraniť, ako vie veľa vecí dokázať, vymyslieť to nedokáže žiadny iný tvoj a preto má svoje čaro, kúzlo a krásu 

Dnes to bude trochu iný blog vlastne príbeh.

 

Obraciam sa dozadu za odžitými rokmi a pýtam, sa sama seba, ako som toto všetko dokázala?     

Ustáť tie veľké turbulencie, krivky žitia, ktoré boli viac dolu ako hore. Toľko spomienok, niektoré už tak pobledlejšie, no nikdy nezabudnuteľné, ako som malé dievča bojovala s nepriazňou osudu.          Už vtedy som zistila, že toto nebude ten krásny a spokojný život. Celý  ten čas som podstupovala skúšky, ktoré boli tvrdé a lekcie uštedrené od najbližších. No po každom páde prišla nejaká odmena, chvíľa pohody, lásky a keď som sa ako tak začala cítiť dobre, vtedy to prišlo. Tá známa rana pod pás od života. Tvrdá, krutá a ostrá. Pád na dno, otrasenie a uvedomenie si, že musím vstať a nepodľahnúť. Stále dokola jedna a tá istá otázka: „prečo ja?“  Na vonok ma ľudia brali ale levicu, pumu alebo šelmu, drzú, nespútanú ako živel. No v skutočnosti som v duchu bola ako malé ustráchané mačiatko. Aby som to ako tak zvládla, bolo mi dané do vienka dar reči.  AK som niečo nevedela, vedela som si to odpapuľovať alebo obkecať a tak som sa akosi vedela pretĺcť  tým nepohodlným časom. A zas prišli svetlé stránky a moja obľúbená činnosť  „stavanie si vzdušných zámkov“. Bola som taká naivná a tak veľmi som dôverovala ľuďom. Samozrejme nič mi ten život neostal dlžný a tam, kde ja som si myslela, že to bude super a som so právnymi ľuďmi, mi život splietal ďalšie a ďalšie rany osudu. Čím viac som verila, tým viac mi ubližovali, zrádzali, podkopávali a ja som im robila tzv. „ovcu“. Viete na čo som na seba naozaj pyšná?? Nech sa v živote stalo čokoľvek, vždy som si vedela povedať dosť a odísť. Aj keď sa mi zboril celý svet, aj keď som vedela že to bude veľmi ťažké vedela som odísť. Každou ranou od života som bola rozbitejšia vo vnútri, no hrdinka na vonok. Veď čo vie najviac nahnevať ľudí čo vám ublížili a zradili ako to, že Vás vidia šťastných, spokojných a usmiatych. Aj keď to bolo ťažké a za ten výkon by človek zaslúžil aj Oskara, vždy keď som bola sama a nikto ma nevidel, spustil sa strach, plač a depresia. Veď nejedná múdrosť hovorí, že nikdy neviete koľko preplakaných nocí sa skrýva za milým úsmevom. Zažila som vzrasty a úspechy, pády a prehry, bola som matkou a podnikateľkou ale aj bezdomovkyňou, no teraz za pomoci mojich anjelov priateľov som predovšetkým človek. Aj keď to nie je ľahké a bojujem zo svojím životom, už na to nie som sama. Mám úžasného najlepšieho priateľa, ktorý je tak isto praštený ako ja, posúvame sa navzájom a učíme sa jeden od druhého, mám úžasných kolegov, pri ktorých aj tá najtvrdšia práca je s ich humorom ako balzam na dušu, mám pár kamarátom, s ktorými vypĺňame čas a užívame si krásy okamžikov, ale predovšetkým mám silu ísť ďalej. Kráčať s hlavou vzpriamenou a vidieť svoj cieľ zreteľne, jasne a tá levica a puma už nie je len na povrchu ale aj v mojom vnútri. 

Tak že, v tomto mojom zamyslení a pozastavení sa už len na záver:

 „ je len na Vás či sa posuniete vpred alebo ostanete stáť. Nikto to za Vás neurobí len vy sama a je na Vás kedy začnete byť šťastný". 

Ja už som začala chcieť.

“Čítanie sú otvorené dvere do kúzelného sveta.” 
-François Mauriac

Dnešná doba je hektická a mimoriadne náročná na čas. Ľudia sú zavalení prácou. Nikto sa už ani len nepozastaví, aby sa zamyslel a našiel aspoň trocha umenia, ako balzam na svoju dušu. Ľudia v dnešnej dobe už zabúdajú čítať knihy a tak sa vlastne ochudobňujú o prekrásne umelecké zážitky.

Čítanie kníh už pre niektorých vyšlo z módy. Pre množstvo ľudí je to už len zastaraným spôsob ako si pozrieť filmy, prípadne zahrať počítačovú hru. Áno, presne tak. Čítanie kníh v dnešnej dobe nahradili filmy. Ľudia považujú čítanie za čosi nudné nezaujímavé a prehistorické. Veď načo čítať knihy, mňa to nebaví, radšej si pozriem film. To je jednoduchšie.

Nechcem a nebudem tu popierať čaro filmu, ktoré má tiež svoju príťažlivosť. Avšak porovnávať film a knihu je podľa mňa absolútne nemožné.  Porovnávali by sme neporovnateľné. Kniha je dobrý priateľ človeka. Len kniha vám môže poskytnúť jedinečný a nezabudnuteľný zážitok, na ktorý si môžete vyčleniť neobmedzené množstvo času. Nie ste limitovaný žiadnou minutážou, ako pri filme.

Kniha nám stále ponúka veľmi veľa. Len sa pozrite na dnešný knižný trh a obrovský výber aký poskytuje. Každý si môže niečo vybrať. Môžeme riešiť tajuplné záhady stredovekých bratstiev alebo môžeme radšej letieť do vesmíru s príručkou v ruke a celý ho preskúmať. Výber je takmer neobmedzený. Kniha tak poskytuje úžasný spôsob ako sa odreagovať od denno-denného stresu a napätia.

 „Kniha sú listy papiera s množstvom textu zviazané do zväzku“, povedal  kníhviazač. Ja však v knihe vidím čosi viac. Vidím v nej priateľa a učiteľa zároveň. V minulosti by sa tu tiež dala použiť časť citátu od Jána Kostru: „Každá je iná, a predsa sú všetky rovnaké“. Ja ten citát pozmením: „Všetky sú rovnaké, a predsa je každá iná. Každá kniha mala vizitku svojho stvoriteľa. Kniha má moc premeniť zlú náladu na dobrú a dobrú na ešte lepšiu. Kniha nám pomáha rozvíjať našu fantáziu, predstavivosť, núti nás premýšľať, rozširuje našu slovnú zásobu, vzdeláva nás a duševne obohacuje. Dovoľuje nám vžiť sa do úlohy hlavných hrdinov. Takže knihám sme vďační za veľa. Len čo sme vedeli trochu lepšie čítať, siahli sme po peknej rozprávkovej knižke, chlapci si predstavovali, že sú tí hrdinovia, ktorí musia zabiť deväťhlavového draka, aby sme zachránili krásnu princeznú, a naopak dievčatá sa hrali na princezné a predstavovali si, že po nich príde princ na bielom koni. Keď sme boli starší, začali sme čítať poviedky, novely a aj romány. Odsudzovali sme klamstvo, faloš, pýchu a pozdvihovali sme múdrosť skromnosť, odvahu. Vďaka tomu sme sa naučili rozoznávať dobro a zlo. Knihy nás aj varujú pred nebezpečenstvom vojny a zneužitia technického pokroku. Kniha je aj nenahraditeľný pomocník. Máme doma rôzne príručky a slovníky, ktoré nám pomáhajú postaviť stôl, uvariť dobrý obed, či preložiť hocijaké slovíčko, ktorému nerozumieme. Preto je kniha najlepší priateľ človeka, lebo dokáže povzbudiť, keď je treba alebo rozosmiať, keď je nám smutno.

Na záver mi dovoľte jeden krásny citát:

„Knihy nie sú vyrábané ako nábytok , napriek tomu neexistuje nič, čo by zariadilo dom krajšie.“
(Henry Ward Beecher.)

V jednom okamihu si staviaš hrad z piesku a v ďalšom sa ťa život opýta:      

                                                            „Čo odo mňa chceš?“

 Vyzbrojení predstavami, nádejami a snami sme odrazu sotení vpred. Vykročiť vlastnou cestou. Kto však s istotou môže tvrdiť, že pozná ten jediný správny smer? Myslím si, že každému vo svojom najhlbšom vnútri akási zvláštna sila napovedá, čo si má vybrať. Nazvite to intuíciou, svedomím, vnuknutím... Pomenovanie nie je dôležité. Závisí len na našej voľbe, či ten pocit v nás poctíme dôverou a zohľadníme, čo nám našepká.  Sme tu, aby sme ukázali, kde tkvie naša sila. Nie aby sme zmizli zo scény, keď hra sa ešte zďaleka neskončila... S použitím  fantázie môžeme roky prirovnať k lanu, natiahnutému ponad priepasť rozhodnutí. Zvolíš si nesprávne a letíš... Chuť poznania je poznačená trpkosťou - vieš, na čom si... Na dne. Tam môžeš rozmýšľať, prečo, čo sa dalo spraviť inak, kto za to... Môžeš? Vstať a vyliezť opäť hore, balansovať na nitke tenšej, než je hlas zovretý strachom? Prísť na koreň veci, poučiť sa, aby si v budúcnosti nestúpil do vzduchoprázdna z rovnakého dôvodu? Určite áno. Aj za cenu, že voľným pádom porazíš rovnováhu. Podľa mňa je jedným z najistejších spôsobov, ako nestratiť stabilitu, dôvera v seba. Ak sa správame tak, aby sme sa vždy mohli pozrieť na vlastnú tvár v zrkadle bez výčitiek, odmena nás neminie. Čo ňou je? Predsa spokojnosť, možno istý pocit šťastia, krehký a vzácny... Pokojne prehlásim: „Ja chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí.“ Oným kompasom pre nás môže byť aj rodina, priatelia, spriaznená duša... S armádou poradcov a svedomím v zálohe ľahšie zbadáme ruku, ktorá nás zo zeme zodvihne. Každý z nás má svojho strážneho anjela... Nevravím, že je to mala postavička v bielom so svätožiarou a krídelkami. Je to proste niekto, alebo aj niečo, čo nám v tej poslednej chvíli, predtým než sa položíme, dá tu trochu sily bojovať. Hmm... Naozaj? Myslíš si, že si zažil tak strašnú beznádej a bezmocnosť? Ak si to zažil a si dnes tu, tak za tebou prišiel tvoj anjel. Anjel ti nepomôže vždy.. Pomôže len vo chvíľach, kedy niet inej možnosti. Keď si na dne tvojich síl a jediné ďalšie riešenie je kapitulovať. Vtedy príde tvoj anjel a dá ti silu nevzdať sa. Podá ti ruku a zdvihne ťa zo zeme, na ktorú ťa zrazil život. Anjel ti dá silu začať odznova. Neuľahčí ti život. Nedá ti toľko sily, aby bol život ľahký.                                                                                                                                                        

Povie: „Neplač, že zapadlo slnko, lebo slzy ti zabránia uvidieť hviezdy." (A. Einstein)                               

             Dá ti toľko sily, koľko nutne potrebuješ. Toľko, aby si sa dokázal pozrieť na hviezdy a vedieť, že znova príde slnko a nový deň. Anjel je niekto, na koho keď sa pozrieš a uvidíš jeho oči, cítiš, že stojí pri tebe nech sa deje čokoľvek a chce ti byť oporou. Uvidíš v jeho očiach, že mu na tebe naozaj úprimne záleží.
No ak máš pocit, že ten anjel neprichádza a tvoj život je na samom dne, nezúfaj. Možno je len tvoj anjel príliš vyčerpaný. Vtedy sa postav na nohy a skús byť jeho anjelom ty. Nazbieraj najposlednejšie kúsky svojej sily, aby si pomohol priateľovi. Zdvihni sa zo zeme, pozri do slnka a čerpaj silu z jeho lúčov. Ak to dnes zvládneš ty, postavíš sa na nohy a pomôžeš svojmu anjelovi vstať, zajtra ti on dá silu zvládnuť to, čo ťa trápi. A preto sa nikdy nevzdávaj. Vždy je cesta ako ísť ďalej. Ak ju ešte nevidíš a anjel neprichádza, aby ti ju ukázal, vstaň a obzri sa. Ak budeš chcieť, uvidíš to, čo si doteraz nevidel. Možno nie tú pravú cestu. Možno nie tú najlepšiu. Zrejme nie najľahšiu. Uvidíš však cestu. Uvidíš, že môžeš vstať a ísť kamkoľvek. Ísť kamkoľvek a urobiť čokoľvek.                                                                                                                                                     

Nikto nevraví, že to bude ľahké. Ide ale o to, že MÔŽEŠ! Môžeš vstať a ísť ďalej.

Tí praví priatelia pri tebe budú stáť aj v najhorších chvíľach. Miluj a váž si ich, lebo sú to tvoji anjeli.

Tak choď životom za ruku so svojím anjelom a ver v život. Ver v to, že raz bude lepšie. Možno nie zajtra. Možno nie o rok. Ale raz bude. A pamätaj, že dokým máš svojho anjela, máš polovicu svojho šťastia.

,,Hudba je rečou pre tento svet, práve ona je jazykom zrozumiteľným tam, kde už zrozumiteľnosť neočakávame. Práve ona je objaviteľkou schopností, ktoré sme už zabudli."Johannes Leppicgh

Ďalej pokračujem vyjadrením toho, čo pre mňa hudba znamená, čo vyjadruje, v čom nás ovplyvňuje, čo nám dáva, čo tým získame a čo v nás prebúdza. Pre mňa osobne je hudba útočiskom proti myšlienkam na reálne životné problémy. 
Dáva voľnosť mojej fantázii a ak má atmosféru môjho aktuálneho rozpoloženia, napĺňa ma radosťou. Je teda súčasťou môjho každodenného života, dokonca sa dá povedať, že je jeho nevyhnutnou súčasťou.
Hudba ovplyvňuje môj pohľad na svet a  texty majú vo väčšine prípadov pre mňa veľký význam.
Dovolím si teda tvrdiť, že aj napriek tomu, že sa hudbou neživím, neviem ju komponovať a dokonca ani poriadne hrať na hudobnom nástroji, stala sa mojím životom a bude pravidelne prenikať mojimi ušami až do konca môjho života. Na otázku prečo počúvame hudbu, by nevedel asi nikto z nás odpovedať. Samozrejme že nejaké dohady kolujú v našich dušiach. Pri hudbe môžeme relaxovať, odreagovať sa, nechať si „ rozprúdiť“ krv v žilách, pomáha nám upokojiť sa a prípadne aj rozhnevať sa...
Hudba, to sú slová vychádzajúce z nášho srdca. Je to evidentne niečo krásne, čo stále ovplyvňuje náš život. Hudba nás oslobodzuje od stresu, napätia a prináša nám lásku, pokoj, relax a citlivé vnímanie. Každý z nás si občas zahmká melódiu alebo pustí pesničku, ktorá nás upokojí a povzbudí. Koľko krát vidíme mladých ľudí, či ľudí v rokoch zo sluchátkami v ušiach, ako sa usmievajú a v nestráženej chvíli si aj nahlas pospevujú hudbu, ktorá im hrá v ušiach a občas sa stane, že si aj zakrepčia.  Niektorí ľudia sa venujú písanie textov, iný zase skladaniu melódie. Pri skladaní využívajú rôzne hudobné nástroje: klavír, gitaru, husle, flautu...Keď sa spojí text a melódia vytvorí sa krásna pieseň, ktorá nás dokáže povzbudiť k neuveriteľným výkonom. Rovnako v nás prebúdza zmysel pre tvorivosť, umenie, estetickú krásu, jedinečnosť, originalitu, fantáziu, predstavivosť a zmysel života. Ľudia sa venujú aj hre na hudobný nástroj, spevu a v piesňach a tónoch vyjadrujú to, čo práve cítia. Je to súlad duše, myšlienok a nástroju, ktorý je ich súčasť.
Láska, radosť, šťastie a smútok to sú pocity, ktoré v piesňach vyjadrujeme. Ale hudba, to nie sú  iba piesne a tóny, sú to aj naše slová. Z nášho srdca vychádzajú slová, ktoré sa dokážu poskladať do krásnej piesne a tým sa vytvorí hudba. Hudbu počujeme dennodenne v rádiu, v televízií, reklamách a filmoch. Tým nás dostáva do pozície nielen poslucháča ale aj  priameho účastníka hudobnej scény, ktorá sa nám dostáva do povedomia a ovplyvňuje naše životy v pozitívnom slova zmysle. Hudba je liek a prostriedok na spájanie ľudí.

Šťastie je mozaika zložená z drobných radostí.

Čo je šťastie? Koľkokrát som si už túto otázku položil. Dá sa šťastie merať? Mám ho viac, alebo menej ako ostatní? Môžeme si šťastie kúpiť, alebo ho získať svedomitosťou? Aká je vôbec definícia pojmu šťastie? Je to stav duše, alebo telesná pohoda, alebo súbor oboch?  Tieto otázky mi denne víria hlavou, ale odpoveď na nich nemôžem nájsť. Uvedený citát mi však pomohol. Ráno otvorím oči a uzriem vonku slnko, kvety, pestrú prírodu. Aj to je šťastie. Koľko ľudí už dnešný deň neuzreli svetlo sveta, alebo jednoducho nevidia. Prídem do práce a tam nájdem mojich kolegov, ktorý  sa mi prihovoria. Aj to je šťastie. Koľko ľudí nemá takých úžasných kolegov, alebo sú v práci nešťastný. Objatie priateľov. Aj to je podoba šťastia. Nemám ja šťastie v živote? Môžem si v televízii a v počítači vybrať, či sa chcem vzdelávať, alebo jednoducho si odpočinúť. Večer sa ponorím do príjemného kúpeľa a môžem ísť spať. Koľko ľudí nemá ani kôrku z chleba a nemá ani kde skloniť hlavu. Šťastie každý z nás chápe inak. Niekto ho dokonca prevteľuje do osoby - Šťasteny. Ale ako to v skutočnosti so šťastím je? Sadne si na koho chce? Prečo máme niektorý šťastie a niektorým sa lepí smola na päty? Veľmi diskutabilná otázka. Niektorí ľudia sa zo šťastím už narodia, všetko čoho sa dotknú to sa podarí, čo skúsia to hneď vedia, kam idú tam sa im darí. Ak niečo chcú vždy im to vyjde.                                         Vraví sa, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Ale môže azda malé nevinné dieťa za to, že sa narodí bez zraku? Určite nie. S ľuďmi je to väčšinou tak, že čím viac majú šťastia, tým viac ho chcú. A zase ľudia, ktorí v živote veľa šťastia nikdy nemali, sa tešia aj z maličkostí. Tým by sme sa mali inšpirovať.  Keď vidíme ľudí, čo majú všetko , tvrdia že vždy je treba chcieť ešte viac. Mám skúsenosť, že v lotérií nevyhrá ten čo nemá nič, ale práve taký čo má dostatok. Naopak, ak sa takému čo má málo podarí zohnať si prácu, zvládnuť za málo veľa, dostane niečo navyše v práci pokladá to za nevýslovné šťastie.  Šťastie je čarovné. Dokáže nám na tvári vyvolať úsmev, potešiť nás a zlepšiť mám náladu. Napríklad aj keď na poslednú chvíľu stihneme bus...aj to je šťastie.  To slovo používame tak často a predsa nevieme jeho presný význam. Ale poznáme jeho zázračné účinky. Čo sa ho len človek nahľadá na svojej ceste životom! Tí šťastnejší ho nájdu...a znova sme pri šťastí. Ak nájdeme šťastie, tak máme šťastie, že sme ho našli. Šťastie je teoreticky to najdôležitejšie v živote. Lebo ak máme šťastie, tak máme lásku aj zdravie. Byť šťastný a iných urobiť šťastných - to je úloha človeka. Ale ako túto úlohu zvládnuť, to sa nevie. Proste sa to niektorým podarí a iným nie. Podarí sa to tým, čo majú šťastie! A zas a znova sme sa dostali k tomu slovu, ktoré ani nevieme presne definovať...šťastie. Malé a veľké šťastie. Zaslúžené šťastie a šťastie dosiahnuté príliš ľahko. Šťastena.   Ale ja osobne si myslím, že by sme sa mali tešiť aj s maličkostí. To je recept na šťastie. Potešiť sa, keď v  zvládnem niečo ťažké...Poviem si: "Zvládla som to!" A hneď mi je lepšie, som šťastnejšia. Tak sa privoláva šťastie. Ale nie každý to dokáže...a takýmto ľudom treba pomôcť. Tak sa zase privoláva šťastie iným.                                                                                                            

Niektorí ľudia sú poverčiví a nad dvere si vešajú podkovy a klopkajú na drevo. Vraj to privolá Šťastenu. Ľudia sa bláznia za štvorlístkami, lebo si myslia, že im prinesú šťastie. A predsa je to o niečom inom...vedci šťastie definujú ako stav psychického uspokojenia a radosti z dosiahnutého cieľa. Ale ciele nám nepomôžu dosiahnuť podkovy nad dverami...ale len my samy!