Ahojte, nápad vytvoriť blog mi vnukol môj najlepší priateľ a dokopal ma, že vraj mám svetu čo povedať a pridali sa k tomu aj iný.

       Ako som sa pokúšala začať, napádalo ma s čím začať.

 Každá píše o deťoch a ich skúsenostiach, o móde a životnom štýle, muži o biznise a burzách. 

            No mne napadla myšlienka pozastaviť sa nad dnešnou dobou. Je to vraj opozerané a okukané, každý o nej hovorí no kto sa naozaj zamyslel nad tým čo sa okolo nás deje. Ako tak každý deň plynie, stávajú sa rôzne udalosti, príbehy, zážitky. Myslím, že  v mojom vypätom žití, som okúsila aj úspech aj pád a časom tu popridávam skúsenosti z každej oblasti. Kým bol človek na vrchole a nič mu nechýbalo, nezaoberal sa čo bude ak by to stratil. Choval sa tak, aké mal možnosti, v akej bol spoločnosti a nič iné neriešil. Ak sa obzriem späť a opravte ak sa mýlim, rodičia či učitelia do nás vkladali veľké nádeje, no snažili sa nám aj vštepiť úctu voči starším, ochranu mladších, obetavosť, nehu, vďačnosť. Keď sa pozriem na dnešných mladých ľudí a hovorím aj z vlastných skúseností, keďže mám dospelú dcéru a synov pubertiakov, mám pocit že toto všetko im akosi chýba. Ako veľmi sme nadávali na našu dobu a pritom bola tak úžasne spontánna. Dnes 10 -ročné držia v rukách cigarety, plačú že nemajú frajera, majú notebook, iPod, Tablet, ... 

Keď som bola ja v ich veku vonku sme boli od rána až do večera a hrali sme sa priamo na hlavnej ceste. 

Ak náhodou šlo auto (tak jedno za pol dňa), všetci sme naň pozerali s obdivom a otvorenými ústami.

Poznali sme iba jeden puding - BB puding.
Malinovka bola v sklenenej fľaši a stála 1 korunu. Len čo je to tá koruna, však?
Brázdili sme ulice na bicykli Pionier a závideli všetkým, ktorí mali BMX.
Milovali sme benátové tyčinky, žuvačky Pedro a ruskú zmrzlinu. Vrcholom bola novinka - arašidová nugeta. 
Opekali sme len slaninu a ak vyšlo z rozpočtu, ušla sa aj špekačka. A to priamo v prírode, všetci sme totiž ovládali pravidlá zakladania ohňa v lese a pojem "grilovačka" bol absolútne neznámy.
S kamošmi sme si vymieňali pamätníčky, do ktorých sme si kreslili obrázky a odkazy.
Ak bola zima, všetci sme museli mať na hlave čiapky, aj keď boli hocijako nemožné.
Báli sme sa školského zubára, lebo sa s nami nijak nemaznal.
Hudbu sme počúvali iba na gramofónoch alebo na magnetofónových páskach, ktoré sme potom pre zrýchlenie času pretáčali za pomoci ceruziek alebo pera.
Keď sme chceli mať nejakú novú pesničku, museli sme si počkať, kedy ju budú hrať v rádiu a potom sme si ju nahrali na pásku, pretože inej cesty k nej nebolo. Najviac sa cenili celé skladby, do ktorých predčasne nevstúpil moderátor alebo nepustili džingel.
Vonku sme sa hrávali vždy dovtedy, pokiaľ nerozsvietili všetky svetlá na ulici a potom sme poslušne prišli domov. Nepotrebovali sme celý čas stráviť pri počítači.
Ak sme sa chceli s niekým o niečom dohodnúť, tak sme za ním osobne zašli a všetko fungovalo aj bez pomoci telefónov a internetu.
Hrali sme sa s mončičákmi, to mal každý! No dostať prvú bábiku Barbie alebo väčší set Lego stavebnice bol úžasný zážitok, ktorý z vás ihneď robil najväčšieho frajera v triede.
Keď sme sa chceli zabaviť, stavali sme si vonku bunkre z diek a iných plachiet a nepotrebovali sme na to už hotové rozkladacie domčeky.
Deti z celej ulice sa hrávali hry ako Kráľu, kráľu daj vojačka, Sochy, Káva čaj rum bum a podobné a vôbec nám neprekážalo, že nemáme zapnutý počítač a dookola musíme robiť to isté, pretože vždy to bolo inak zábavné.
Zbierali sme céčka, guličky a športové kartičky hokejistov, futbalistov basketbalistov.
Tancovali sme lambadu, macarenu a hriešny tanec.
Ak sme túžili po nejakom frajerskom oblečení, naši rodičia museli získať bony a kúpiť nám niečo v Tuzexe po tom, ako si vystáli dlhý rad. Niektorí mali aj to šťastie, že mali príbuzných v zahraničí, ktorí im občas poslali nejaké malé potešenie.
Ale aj tak sme všetci mali len jeden sezónny "outfit", ktorý sme nosili takmer každý deň a nikto sa z toho nesmial.
Kto mal doma telefón, bol bohatý a telefonovať od neho chodili všetci susedia. Inak sme fungovali len na telefónnej búdke z ulice.
Po večerníčku sme poslušne ľahli do postelí a spali a nehádali sa s rodičmi o tom, že chceme pozrieť aspoň kúsok z večerného programu.Keď sme chceli ísť s niekym vonku, zazvonili sme mu u dverí a vypýtali ho od rodičov a nedohadovali sme sa cez SMS-ky ani sociálne siete, bez ktorých sú dnešné deti stratené.
Patrick Duffy bol ten sexy pán z Dallasu a nie usadlý otecko z Kroku za krokom. A ten, komu sa podarilo vidieť večernú epizódu bol absolútny frajer!
Fičali sme na chlapčenských skupinách a odpadávali sme z New Kids On The Block, Backstreet Boys alebo N Sync.
Nemali sme doma desiatky hračiek, pri ktorých sme nevedeli s čím sa hrať a vždy sme vedeli čo robiť s tým málom, ktoré sme mali k dispozícii.
Ak sme sa chceli hrať trebárs na rytierov a nemali sme meč, tak sme si ho vyrobili a neutekali do obchodu kúpiť si ho v hračkárstve.
HDD našich počítačov mali takú veľkosť, že by sa na ne nevošlo ani 10 súčasných kvalitných fotografií. Mohli sme si na nich iba písať a kresliť v jednoduchom programe.
Windows 95 bol obrovská novinka, po ktorej každý nesmierne túžil a bol z nej úplne hotový.
Keď sme chceli vidieť fotky, ktoré sme nafotili, museli sme čakať niekoľko dní, pokiaľ nám ich vyvolali.
Vystačili sme si s rodnou slovenčinou a nepoužívali sme slová ako LOL, sqwelý, xrústik...
Emócie sme dávali najavo našou mimikou a činmi a nie pomocou smajlíkov.
Jediný počítač v okolí bol zväčša v škole a aj to s ním naraz robila celá trieda.
Nápadníci nám nevolali na mobil, ale nám zapískali pod oknom a každého sme vedeli rozlíšiť podľa jeho štýlu pískania.Pochutnávali sme si na parených buchtách, sviečkovej na smotane, francúzskych zemiakoch a nie na hamburgeroch, čipsoch a tortilách.
Jedli sme všetko, v akomkoľvek množstve a netrpeli sme obezitou. Všetko sme vybehali.
Na rodinných oslavách sa nám vždy podarilo namáčať prst do vína či piva.
I keď sme mali v televízii len dva programy, vždy tam bolo čo zaujímavé a kvalitné pozerať.
Keď ešte neboli farebné televízie, tak si niektorí ľudia lepili na obrazovku postupne od hora modrú, červenú a zelenú priehľadnú fóliu, aby mohli pozerať vo farbe.
Pri odchode z domu nám stačilo vziať si kľúč a zopár drobných a nie ešte aj mobil a notebook, bez ktorých sa nepohneme.
Kolieskové korčule boli dvojradové a pripínali sa na topánky.
Chodili sme sa kúpať do potoka a voda nám nebola nikdy studená a neboli sme ani choré.
Mohli sme zjesť aj to, čo nám padlo vonku na zem, poobíjali sme si kolená a nedbali na prílišnú hygienu a napriek tomu sme nezomreli na žiadnu infekciu. 
Cez prestávky sme hrávali rôzne hry a nie pozerali do mobilov. Cez veľkú prestávku sme sa prechádzali po chodbe pod dozorom učiteľa.
Ping pong sme hrávali s doskami na varenie alebo s učebnicami.
Keď sme čítali knihu, listovali sme v nej a cítili jej úžasnú vôňu a nie rolovali prstom na tablete.
Vystrihovali sme si z novín obrázky našich obľúbených hviezd a lepili sme si ich do pamiatkových zošitov.S ostatnými fanúšikmi obľúbeného interpreta sme boli v spojení nie prostredníctvom fóra alebo fanpage, ale listom cez klasický fanklub.
Ak sme chceli lístky na koncert, niekedy sme museli hodiny prestáť pred kamenným obchodom a nie urobiť zopár klikov na internete. No a keď sme chceli ísť na koncert do zahraničia, museli sme tam mať veľmi dobrého kamaráta, ktorý nám zohnal vstupenky.
Na dovolenku sme chodili do Maďarska k Balatonu, Poľska alebo Česka. Tí šťastnejší sa dostali i do Nemecka alebo Talianska.
Veľmi sme plakali keď zomrel Leonardo di Caprio v Titanicu, Winnetou a Leví kráľ.
Klipy sme pozerali na hudobných staniciach a nahrávali si ich na VHS a nie pozerali na youtube.

Všade sme chodili pešo alebo hromadnou dopravou a nepotrebovali sme sa i o pár ulíc presunúť autom. Keď sme mali auto, tak raritou bolo už jedno v rodine a nie, že by každý dospelý mal svoje vlastné...a viete čo?? bolo mi lepšie. Kam sa všetci tak hrozne ponáhľame?? Večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Popri známych frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do slovnej zásoby vtesnalo "Strašne sa ponáhľam, nemám čas!". Tak máme veľa práce...Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia e-maily, lebo "nemáme čas odpísať", na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas k nej pričuchnúť".Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť. Ako dlho človek toto tempo vydrží? netuším. 

Tak toľko len na úvod. Teším sa na ďalšie príbehy zo života, rady ako z mála urobiť veľa, ako za pár drobných pripraviť hostinu  hodnú kráľa, ako vyrobiť prekvapenie z ničoho a podobné témy. 

Ďakujem za pozornosť a všetkým Vám prajem úžasný deň Akcepok