Sú dni, kedy sa nedarí, všetko okolo pripadá šedé, niekedy to také dokonca aj je. Deň po dni sa vlečie, hodiny neutekajú, aj minúty sú dlhé.
Pripadáte si, ako by ste padali do priepasti, ktorej dno sa napriek tomu vzďaľuje, aby ten dopad mohol byť ešte tvrdší. Pesimisti počítajú, ako dlho ešte vydržia v tomto trápení a či nepríde ešte horšie a ani optimisti nerozdávajú svoje obvyklé úsmevy na všetky strany, len sedí v kúte a hovoria si - možno bude lepšie. Sami nevie kedy. Všetko sa uberá zlým smerom, tí, čo sľubovali, sa neozývajú, priatelia sú tajuplný, kolegovia ľahostajní. Je to ako pred koncom sveta, nálada biedna. A potom náhle nejaká maličkosť zapáli plamienok nádeje. Je to ako stimul na to, aby človek pozdvihol hlavu, v oku sa zase objavila iskra a na tvár sa vrátil nenápadný úsmev. V žilách sa zase rozprúdi krv a mozog horúčkovito vyvíja novú a energiou nabitú činnosť. Pomaly sa dostávame do tempa a vidíme, že budúcnosť nebude tak čierna, predsa stojí za to zase žiť naplno. Áno, to čo nás vie naštartovať, ten impulz pre nové krajšie dni, tá bludička v diaľke, to všetko je nádej. A tá sa vzdáva poslednej. Kým máme nádej, žijeme. Som rada, že som ju doteraz nikdy nestratila. Aj keď tá nádej, je to čo zomiera posledné. Niekedy preklínam a pohŕdam aj ňou, vie byť falošná, čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo, na čo nemáme vplyv?
Často s nádejou kľačíme a modlime sa. Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie, život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a mi sa ďalej váľame v bahne spomienok.
Máme ho plné uši, preto nepočujeme volanie iných čo nám chcú pomôcť, darmo si ho vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nove cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu, neustále sa min kŕmime a mame ho plne ústa, tak sa nečudujme že nikto nerozumie našim túžbam. A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh, aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť.
Ako ju mame v sebe nosiť keď sama sa na nás zabáva, ma radosť z pohľadu na nás keď sa bezmocne váľame ako prasce. Už ma s toľkej nadeje prepadá beznádej. Pri nej vidieť aspoň koniec aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky. Nové začiatky, nové smery, nové zážitky a vôbec. Aj ten najhorší a najnepríjemnejší deň či zážitok skončí a po každej búrke vyjde slnko. Preto mi neostáva ako sa riadiť týmto citátom: „Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej.“ -Stephen William Hawking
A na záver jeden najobľúbenejší:
„Najabsurdnejšie a najbláznivejšie nádeje a sny sa niekedy stávajú príčinou mimoriadneho úspechu.“ -Robert Strauss
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára