Každý deň, najčastejšie pri mojich cestách do práce a z nej, stretávam desiatky, ba až stovky ľudí. Tieto stretnutia sú obrázkovým príkladom toho, aký sme všetci odlišní.                                               Nenájde sa nikde, kto by nemal vlastnú minulosť, prítomnosť a budúcnosť patriacu len jemu jedinému, Tento fakt, ktorý nás od seba vzájomne odlišuje je síce pravdivý, ale pravdivé je aj tvrdenie, že navzájom jeden druhého, či už je to, mama, otec, alebo priateľ, pekelne potrebujeme.                                                                                                                                         

 Prečo si potom niekedy dokážeme tak veľmi ubližovať? Je veľmi zaujímavé, aké rozmanité dokážu byť vzťahy medzi ľuďmi. Pokúsim sa ich k niečomu prirovnať. Mne osobne sa najviac podobajú na plavbu loďou. Vedia byť nádherné, plné svetla a čírosti, ale ako všetko sú občas poriadne hmlisté, tmavé a rozbúrené. Čas plynie veľmi rýchlo a práve preto si aj mnohí z nás neuvedomujú, ako veľmi dokážu ubližovať ľuďom vôkol seba.                                                                                              Roky sa im zdajú ako dni a myslia, že im už všetci odpustili.

                                                          „Nie všetky rany vylieči čas“ (Honoré de Balzac),                  

pretože všetky bolestivé spomienky sa neustále vracajú. Pokiaľ sa s nimi nezmierime budú bolieť neustále ako ostrie noža.   Aby sa nám takéto chvíľky, ktoré krivia našu tvár stávali čo najmenej, mali by sme porozmýšľať nad príčinou tohto problému; problému, ktorý tváre našich priateľov odvracia od nás.  

       „Sebectvo je jed každého priateľstva“(Honoré de Balzac),                   

                                                a preto pred každým konaním úctyhodne zvážme či stojí za to kráčať po tenkom lane, kde na jednej strane nás čaká bolesť, na druhej falošné priateľstvo a až na konci priateľstvo bez lži a sebectva, po priznaní všetkých svojich zlých krokov, ktoré spôsobili bolesť. Často krát určite dospejeme k záveru, že sa náš rebríček hodnôt trochu pomiešal.  Práve preto by sme sa mali zohnúť a všetku tu krásu vytiahnuť z hlbín zabudnutia a nešetriť ňou. Naučme sa rozdávať lásku, úsmev, šťastie. Naučme sa pomáhať ostatným. Naučme sa byť ľuďmi.      Písať o ľuďoch by sa dalo veľmi dlho. Existujú nekonečné kvantá textu, kde sa o ľuďoch dozvieme nekonečné množstvá informácií. Báje, príbehy zo života, návody, fakty – to všetko je zase len dielom ľudí. Ak by jestvovala „tretia osoba“, ktorá by bola nezaujatá (myslím tým, že by nebola človekom), verím, že by dokázala napísať o človeku a ľudstve omnoho objektívnejšie ako ja. Veď ja som len jednou z nás, tí čo toto prečítajú môžu byt tiež len ľudia, tí čo rozlúštia znaky pomocou ktorých zapisujem reč sú tiež len ľudia. A ak je to niekto alebo niečo iné, tak sa to muselo dozvedieť tiež len od ľudí.

Neexistuje žiadny záver, ktorým by som mohla ukončiť písanie o človeku. Nechám teda záver otvorený, Lebo človek ako vie byť nádherný vie byť aj nemilosrdne krutý, ako veľmi vie pomôcť dokáže neuveriteľne zraniť, ako vie veľa vecí dokázať, vymyslieť to nedokáže žiadny iný tvoj a preto má svoje čaro, kúzlo a krásu