Slovo.

Slovo je vlastne úžasné slovo. Pomocou neho sa vieme dorozumievať, či už ústne alebo písomne.  Každého z nás dokáže potešiť, no i ublížiť. Slová sú rôzne. Krátke, dlhé, známe, neznáme, pochvalné i hanlivé... Môžeme ním aj ublížiť? To určite áno! Nikdy nevieme, či keď niečo povieme alebo napíšeme, neublíži to niekomu inému. Aj keď to tak nemyslíme, povieme niečo, čo sme nechceli a veľmi ťažko sa to dá odčiniť. Potom treba veľmi veľa pekných slov. Ublížiť ostrým slovom  osobe  na ktorej nám záleží je asi to najhoršie. Stačí čo i len malé, nepatrné zafarbenie hlasu pri jeho vyslovení a už môže znamenať niečo iné. Mnoho slov má aj mnoho významov. Také slovíčko kritika a slová v nej obsiahnuté, môžu mať aj dobrý význam, aj zlý. Je len na nás, ako si ich vyložíme. Dve slová zdanlivo rovnaké môžu znamenať niečo úplne iné. Napríklad „chýbaš mi“ a „chýbal si mi“. Jedno zarmucuje, druhé spôsobuje radosť. Väčšina ľudí má radšej tie slová, ktoré dokážu pohladiť. Veď komu sa divšie nerozbúcha srdce, keď začuje „mám ťa rád“ ? A keď to k tomu povie osoba, na ktorej nám záleží, tak nás pohladí nespočetne veľakrát. Tieto slová snáď potešia každého na svete. Patria medzi najkrajšie. Samozrejme, že ich existuje veľa. Každý rád počuje niečo iné. Niekoho poteší po priatie pekného dňa, niekoho správa, na ktorú veľmi dlho čakal, pochvala, uznanie... A niekto sa dokáže tešiť z akéhokoľvek slova, ktoré je povedané priateľským tónom. Pri ťažkom osude, zlej chvíli alebo chorobe stačí jediné vľúdne slovo a hneď je svet lepší. Básnici a spisovatelia pohládzajú slovami napísanými na papieri srdcia nás, obyčajných ľudí. Slovo má veľkú moc. Presvedčili sa o tom ľudia už mnoho storočí pred nami a naším letopočtom. Bohužiaľ väčšmi sa používajú tie slová, ktoré viac ubližujú, ako tešia. Niekedy dokážu zraniť tak ako bitka. Urazenie rodiny, urazenie vlastnej osoby, či hanlivé pokrikovanie. Ohováranie od ľudí, o ktorých sme si mysleli, že sú našimi priateľmi. Je to ťažká rana. Priatelia by mali vždy stáť pri nás a za chrbtom neurážať a neohovárať. A zo všetkých slov na svete najviac dokážu ublížiť tie, ktoré oznamujú smrť milovaného človeka. Im sa nikdy nikto vo svojom živote nevyhne. Spôsobujú bolesť na celé a celé hodiny, ba aj roky. Preto by sme si mali veľmi dobre rozmyslieť čo, kedy a akým tónom chceme povedať. 

Prišlo mi na rozum jeden príbeh, čo som počula: „ Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď bude nahnevaný, nech zatlčie jeden klinec do plota , ktorý stál vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlačených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota.  Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a ten mu navrhol, aby teraz vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: ,,Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostava.“ Rana na tele veľmi bolí, no postupne sa hojí. Nakoniec na koži ostane len jazva, ktorá časom vybledne.

 Tak ako vyblednú spomienky na toto zranenie. Rana na duši však úplne nezmizne nikdy. Slová raniace naše city nestratia farbu, ako tráva bez vody vystavená prudkým slnečným lúčom.  Nikto z nás by predsa nechcel mať viac problémov ako má, len kvôli vzájomnému nepochopeniu sa. A hlavne netreba zabúdať, že „slovo dokáže pohladiť, ale aj zraniť.“ 

Preto by si mal každý zapamätať jedno príslovie:

„Jazyk, ostrý ako nôž, zabíja bez jedinej kvapky krvi.“ Budha