Dnes to bude trochu iný blog vlastne príbeh.

 

Obraciam sa dozadu za odžitými rokmi a pýtam, sa sama seba, ako som toto všetko dokázala?     

Ustáť tie veľké turbulencie, krivky žitia, ktoré boli viac dolu ako hore. Toľko spomienok, niektoré už tak pobledlejšie, no nikdy nezabudnuteľné, ako som malé dievča bojovala s nepriazňou osudu.          Už vtedy som zistila, že toto nebude ten krásny a spokojný život. Celý  ten čas som podstupovala skúšky, ktoré boli tvrdé a lekcie uštedrené od najbližších. No po každom páde prišla nejaká odmena, chvíľa pohody, lásky a keď som sa ako tak začala cítiť dobre, vtedy to prišlo. Tá známa rana pod pás od života. Tvrdá, krutá a ostrá. Pád na dno, otrasenie a uvedomenie si, že musím vstať a nepodľahnúť. Stále dokola jedna a tá istá otázka: „prečo ja?“  Na vonok ma ľudia brali ale levicu, pumu alebo šelmu, drzú, nespútanú ako živel. No v skutočnosti som v duchu bola ako malé ustráchané mačiatko. Aby som to ako tak zvládla, bolo mi dané do vienka dar reči.  AK som niečo nevedela, vedela som si to odpapuľovať alebo obkecať a tak som sa akosi vedela pretĺcť  tým nepohodlným časom. A zas prišli svetlé stránky a moja obľúbená činnosť  „stavanie si vzdušných zámkov“. Bola som taká naivná a tak veľmi som dôverovala ľuďom. Samozrejme nič mi ten život neostal dlžný a tam, kde ja som si myslela, že to bude super a som so právnymi ľuďmi, mi život splietal ďalšie a ďalšie rany osudu. Čím viac som verila, tým viac mi ubližovali, zrádzali, podkopávali a ja som im robila tzv. „ovcu“. Viete na čo som na seba naozaj pyšná?? Nech sa v živote stalo čokoľvek, vždy som si vedela povedať dosť a odísť. Aj keď sa mi zboril celý svet, aj keď som vedela že to bude veľmi ťažké vedela som odísť. Každou ranou od života som bola rozbitejšia vo vnútri, no hrdinka na vonok. Veď čo vie najviac nahnevať ľudí čo vám ublížili a zradili ako to, že Vás vidia šťastných, spokojných a usmiatych. Aj keď to bolo ťažké a za ten výkon by človek zaslúžil aj Oskara, vždy keď som bola sama a nikto ma nevidel, spustil sa strach, plač a depresia. Veď nejedná múdrosť hovorí, že nikdy neviete koľko preplakaných nocí sa skrýva za milým úsmevom. Zažila som vzrasty a úspechy, pády a prehry, bola som matkou a podnikateľkou ale aj bezdomovkyňou, no teraz za pomoci mojich anjelov priateľov som predovšetkým človek. Aj keď to nie je ľahké a bojujem zo svojím životom, už na to nie som sama. Mám úžasného najlepšieho priateľa, ktorý je tak isto praštený ako ja, posúvame sa navzájom a učíme sa jeden od druhého, mám úžasných kolegov, pri ktorých aj tá najtvrdšia práca je s ich humorom ako balzam na dušu, mám pár kamarátom, s ktorými vypĺňame čas a užívame si krásy okamžikov, ale predovšetkým mám silu ísť ďalej. Kráčať s hlavou vzpriamenou a vidieť svoj cieľ zreteľne, jasne a tá levica a puma už nie je len na povrchu ale aj v mojom vnútri. 

Tak že, v tomto mojom zamyslení a pozastavení sa už len na záver:

 „ je len na Vás či sa posuniete vpred alebo ostanete stáť. Nikto to za Vás neurobí len vy sama a je na Vás kedy začnete byť šťastný". 

Ja už som začala chcieť.