Krásny sviatočný deň, Vám prajem. 

Dnes som sa zamýšľala akú tému rozoberiem a po pár udalostiach si dnes dáme to najkrajšie a často málo vnímané a to DAR, dar ako praktickosť a dar uvedomenia sa.

Každý z nás sa stretáva s darom, či už na nejaký sviatok, alebo udalosť, ako sú narodeniny,  meniny, oslavy, svadby, výročia. Splnia sa nám vtedy očakávania toho, že sme dostali to, čo sme si želali. Darčeky a dary plynú z rôznych ľudských pohnútok, spolunažívajú, no nemali by sa zamieňať. V darčeku prevláda predsudok povinnosti. Tieto darčeky sa často (nie vždy) dávajú z povinnosti, zvyčajne plynú z uznávaných povinností voči rodine, priateľom, kolegom, klientom. Ak ideme na návštevu k niekomu domov, špeciálne v čase oslavy a neprinesieme darček, nesplníme akúsi povinnosť. Spôsobíme  tým  spoločenskú fo pá? Dar je niečo iné, má inú podstatu, cenu a hodnotu. A tým je rozmer nezištnosti, čo predstavuje  dobro, kde hlavným dobrom je skutok. Nejde tak o predmet, ktorý sa dáva, ale o vzťah medzi tým, kto dáva a tým, kto prijíma. Dar nepredvídame, niekedy ho môžeme očakávať zvyčajne z nadbytku, no prekvapivo neviaže sa na hodnotu. Stojí veľa a jeho hlavným „platidlom“ je pozornosť, starostlivosť a predovšetkým čas. Dar predstavuje skúsenosť „rýchlo sa postaviť“ a „vyjsť druhému v ústrety“. Je jednoduché darovať darček, stačí pár hektických popoludní v obchodných domoch, či prelúskanie internetu. No pripraviť dar je zložité a preto sa dáva a prijíma zriedka. Dar si vyžaduje čas, vstúpenie do dokonalej súhry s druhým, kreativitu, únavu a riziko nevďačnosti. Keď sa dar zhmotní v darovanej veci, bude navždy obsahovať tento akt lásky, z ktorého vzniknú pekné vzťahy, niekedy aj znovuzrodenie.  Ale ja sa chcem povenovať aj tomu čo nie každý z nás má a ak to aj má tak to vníma ako úplnú samozrejmosť.     Krásu darov od života každý vníma ako samozrejmosť, niekto dostal dar slova a vie tak úžasne rozprávať, že keby nám čítal celý deň úryvky z novín, či časopisov, pre nás by to znelo, ako rajská hudba. Iní zas dostali dar umelecký, vedia maľovať tak, že nám prechádza zrak, dar ľudskosti, nech sa v živote deje čokoľvek zle, vidí a chová sa k ľuďom , ako ich blízky .

Sme jediné tvory, ktorí sú obdarovaní najväčším darom a to schopnosťou myslieť, myslieť sami za seba. Môže sa zdať, že tu je práve kameň úrazu. Veľa ľudí si nevystačia s kontrolovaním a organizovaním seba samého, ale snaží sa myslieť aj za druhé, organizovať cudzie životy, pretvoriť si svet k obrazu svojmu, k obrazu, ktorý sa ostatným prieči. Prečo ostatným vnucovať svoje myšlienky? Pretože som presvedčený, že sú správne ... Ale ostatní to tak cítiť nemusia a v mnohých prípadoch ani necítia. A my to nechápeme a pochopiť nechceme. Každý z nás sa snaží správať čo najlepšie, ale každý z nás má o najlepšom správaní inú predstavu. Nie sú dvaja totožní ľudia, s rovnakými názormi, s rovnakým pohľadom na život, na svet ... Preto toľko problémov, konfliktov, rozpor v spoločnosti ... Často krát človek nesúhlasí sám so sebou, tak prečo by mal súhlasiť s ostatnými? Chcem byť človekom ... Už len toto slovné spojenie znamená správať sa kultivovane a nie ako zviera, ktoré práve vypustili z klietky. Človek je dokonalou bytosťou, hodnú obdivu. Stojí za to ním byť. . Keď sa narodí malé dieťa, je na rodičoch, aby z neho vychovali človeka, ktorí  nespôsobí  ničomu ani nikomu zlo. Kde je tá hranica vo výchove dieťaťa? Ako sa k dieťaťu postaviť, aby z neho vyrástol človek hodný obdivu, uznania a plný dobroty? Chcem sa správať tak, aby som sa za svoje správanie nemusela hanbiť. Tak, aby som mohla povedať: "Žila som dobrý život, nikomu som vedome neublížila, urobila som veľa ľudí šťastnými, som šťastná." Niekoľkokrát sa človek dostane do situácie, keď pochybuje, tápe, alebo dokonca vie, že to, čo robí, je zlé. Sama som sa do tejto situácie dostala. Človek je tvor sebecký, pud sebazáchovy u neho funguje výborne. Najviac si cení vlastného šťastia a nebojuje o nič iné. Ide mu o vlastné blaho, o vlastné potešenie, o samu seba. Keby som mala spočítať, koľkým ľuďom som už v živote spôsobila šrámy na srdci, prsty jednej ruky by mi určite nestačili. Nechovám sa tak, ako by som mala. Nikto nie je bez chýb a ani ja nie. Niekedy si  moc dobre uvedomujem svoje zlé chovanie, viem, že niekomu ubližujem, viem, že by som sa mala správať inak, ako sa správam, viem že ... Keď nad tým uvažujem, napadá ma, že by som mala byť lepšia, .. Ale prečo? Ja som len nastúpila do rozbehnutého vlaku. Do vlaku plného násilia, zloby a ľudskej nenávisti, nad ktorou zostáva rozum stáť. Aby človek prežil, mohol sa začleniť do spoločnosti, musí byť taký ako ostatní. Hovorí sa síce, že na každého raz dôjde a že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Avšak podľa môjho názoru je presnejší príslovie, že "mrchy majú šťastie". Už niekoľkokrát za život sa mi to potvrdilo, bohužiaľ ...

Je ale čas to zmeniť! 

Budem lepším človekom. Uvedomujem si to čoraz viac. Stačí viac premýšľať nad tým, ako sa správam a ako konám. A hlavne, čo svojím správaním spôsobím ľuďom nielen v mojej blízkosti. Veď bez priateľstva a bez pomoci, pochopenia a odpustenia, by život stratil svoju cenu. Poučím sa z chýb ostatných, ale hlavne z chýb vlastných. A snáď pochopím aká byť, aby som urobila svet farebnejšími a lepším ... 

A na záver mi dovoľte jeden môj obľúbený citát : "buď takým človekom, akého by si rád stretol."