Ži a nechaj žiť 

Žijeme v jednej veľkej komunite zvaná spoločnosť. Slovo toľkokrát “ omieľané” existuje, ale jeho presné vymedzenie a kde ho potom hľadať? Je na to zákon určujúci, kto bude súčasťou spoločnosti, alebo je táto funkcia rozmarom niekoho s vyššou mocou? Kde začať, aby sme uspokojili zvedavcov týchto náročných otázok. Predovšetkým je na každom z nás, aby si uvedomil opodstatnenie nielen svojej bytosti, ale i bytosti pohybujúcich sa okolo. 

Život nás obdaril jedinečnou dispozíciou nebyť sám. Už v pradávnej minulosti prišli jednoduchí ľudia na to, že s priateľmi zvláda človek svoj údel ľahšie. Najprv početné rodiny utvorili spolky, aby hravo zvládli lov, neskôr sa formovali kmeňové zriadenia a tu sa zaznamenávajú prvopočiatky spoločnosti. A čo vlastne slovo spoločnosť znamená? Definícia, že je to skupina ľudí so spoločnými znakmi, rovnakým myslením i cieľom ,ju vystihuje len do určitej miery. Znamená, že človek s odlišným myslením a povahou sa niečím líši a nemôže sa stať jej súčasťou? Len preto, že nezdieľa s určitou skupinou jednu vlastnosť, môžeme ho nazvať “iný“? Vyčleniť ho z kolektívu a poslať inou cestou. Možno práve opak je pravdou, vhodné by bolo priať ho medzi seba, vypočuť si jeho stranu .Čo ak by práve toto bolo stimuláciou zistenia ,že tá valná väčšina sa mýlila .Ak takto uvažujeme ,kde je potom hranica tolerancie? Každý si ju vykladá po svojom ,ale v podstate je každým uplatňovaná v praxi rovnako. Akurát sa líši intenzitou a hĺbkou. Ale čo tolerancia znamená? A ako stanoviť jej hranicu ,aby bola rozdielom medzi najnižšou a najvyššou prípustnou hodnotou? Možno ju charakterizovať ako rešpektovanie názorov iných úzko súvisiacu so znášanlivosťou a trpezlivosťou. Najjednoduchšie by bolo riadiť sa heslom “Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe“. Niekedy je však veľmi náročné uvedomiť si, že to, čo teba teší a je ti príjemné nemusí robiť radosť i druhému. Bolo by nemožné len z výrazu tváre vyčítať charakter jednotlivca a stanoviť limit, ktorý nemožno prekročiť. Najmä v prípade nám neznámych ľudí je to značný problém. Situácia, kedy dôjde ku konfliktu, číha na každom kroku. Odstrániť problém zaujatosti voči sebe orientovať sa viac do okolia je na každom z nás. Medzi možné východiská stopercentne patrí lepšia komunikácia. Poznávať ľudí ,otvoriť sa im, sprístupniť myšlienky a hĺbavo ich vedieť aj vypočuť. Vráťme sa však do sveta reality. Sveta plného populácie, kde neprichádza do úvahy každého poznať. A takto s neprehlbujúcimi sa vzťahmi zatieňuje dobro egoizmus. Jedinečnosť tolerancie vystihuje citát neznámeho autora „..ži tak, aby si nemusel prosiť o odpustenie...“ .Vinu úpadku tolerancie má i nerozvážnosť. Zamyslieť sa najprv na situáciou, nezaujato si vypočuť obidve strany, z objektívneho hľadiska vec posúdiť a s vedomím možných následkov verdikt napokon vyrieknuť. Snažiť sa nesúdiť a zlo odplácať dobrom by bolo krásnym predsavzatím do nového milénia. 

Nahliadnuť ale do dnešného sveta znamená vidieť realitu .Realitu v podobe zla, sebectva a mamonárstva. Obzriem sa a vidím ľudí, mne tak vzdialení. Chodia okolo seba bez jediného povšimnutia, navzájom si hádžu polená pod kolená, vidiac len pred seba. Zaujímajú sa predovšetkým o svoje problémy neotáčajúc sa za inými. S vysvetlením, že ich problém zdajúci sa tak banálny, je nekonečný uvedomujú si často krát jeho komickosť. Čo je oproti svetovému hladu ,biede, neliečiteľnými chorobami, smrti mladých ľudí, problém čo uvariť na večeru, alebo čo si na ďalší deň na seba obliecť? Sú to vlastne problémy? Alebo ako takéto drobnosti nazvať? Maličkosťami ,či zbytočným zaťažovaním či už svojej mysle, alebo druhých. 

A či už sme veriaci či ateisti, z Antarktídy či z Marsu ,snažme sa o to, aby tento svet fungujúci toľko tisícročí neupadol kvôli “hlúpostiam“. Práve ako je egoizmus. Aby práve naopak, stále sa zlepšoval, utužoval svoje základy, stával sa nádherným miestom pre prežitie viac sa neopakujúceho sa života nie len pre nás, ale i pre budúce generácie.