Smrť

Raz si nás rovnako všetkých nájde ... Neunikne jej nikto ... Je našou jedinou istotou ... A predsa sa jej stále toľko ľudí bojí a v spoločnosti stále patrí medzi nie moc príjemné témy .Prečo? Ľudia majú už od počiatku vekov strach z neznámeho. Čo čaká tam, v tej temnote? Tiež býva zažité, že neznáme býva zlé. Záporný postoj k smrti pramení ešte z ďalších vecí, a to predovšetkým zo strachu zo smrti; tu chápané ako koniec vlastnej existencie, a potom strach z umierania, ktoré môže byť dlhé a bolestivé.  A napriek tomu, alebo práve preto stále ľudstvo fascinuje. Na tému smrti vzniklo nepreberné množstvo filmov, kníh, piesní, básní, citátov ...

Mojím obľúbeným citátom sú tieto slová George Brendon Shawa:                                           Smrť je pre mnohých z nás brána pekiel, ale sme na ceste von, nie dovnútra.

Spôsobov ako zomrieť je neskonale mnoho. Môžeme umrieť starobou, vyčerpaním, na rôzne choroby, môžete ísť po ulici, spadnúť do otvoreného kanála a zlomiť si väzy, môžete zhorieť, môžete umrieť nečakane, opustení, vinou nejakého hladného zvieraťa, vinou pomäteného človeka, môže vás niekto zabiť úmyselne, z nedbanlivosti, alebo sa tiež môžete zabiť sami. Je celkom fascinujúce, že aj tú najmocnejšiu vec, akou je smrť, môžeme vziať do vlastných rúk ... Smrť je jediným najlepším priateľom človeka. Ona jediná je pri nás od nášho narodenia. Je pri našich všetkých pádov ale aj pri šťastných obdobiach života. Smrť je s nami od nášho prvého nádychu až po ten posledný výdych. Je tak tvrdá, že nás zrazí jednou vetou k zemi.. Stačí pozrieť do očí niekoho a viete ,že je tu, že si niekoho vzala a už nevráti.. Po smrti niekoho je ťažké sa usmievať, Je to asi tá najťažšia vec čo môže byť. Dokázať sa tešiť zo života aj ste u kúsok svojho života prišli. Za takýto skutok za to malé nepatrné gesto menom ÚSMEV by mal každý človek, ktorý prežije smrť blízkeho dostať cenu roku. Cenu za silu, vieru, za odhodlanosť, za bojovnosť, zato, že sa nevzdal ale bojuje. Niekto si povie ale načo cenu..                                                                                                            Veď patrí to k životu, ale až keď si so smrťou ´´pozrie do očí´´ tak pochopí aký musí byť človek silný aby sa dokázal postaviť na nohy a ŽIŤ.. ŽIŤ,.. NIE PREŽÍVAŤ.. je to obrovský rozdiel.. Prežívať je ľahké..proste ráno vstanete a idete.. je vám jedno aký je deň, aké je počasie, kto čo povedal, čo sa okolo vás deje.. žijete lebo musíte.. Žiť je ťažké, ale zároveň je to asi tá najkrajšia vec, ktorú vôbec môžeme robiť.. Je to najkrajšia vec ,ktorú nám osud doprial.. V živote máme stále novú šancu. človek žije vtedy , keď sa dokáže radovať z úplných maličkostí. raduje sa z obyčajného dotyku vánku na vašom líci, alebo na obyčajnom slnečnom lúči, ktorý vám svieti do očí..teší sa s každého úsmevu ,ktorý dostane. Málo kto z nás to dokáže. Málo kto dokáže SKUTOČNE ŽIŤ! Až keď nás stretne smrť vtedy si človek uvedomí čo má a o čo môže prísť.  Smrť tu vždy bola a vždy tu aj bude. Je ťažké sa s tým zmieriť, priznať si, že smrť je silnejšia ako my. Človek od prírody bojuje. Bojuje proti veciam, ktoré sú silnejší ako on. Ale kým bojuje tak žije. Ak prestane bojovať tak prehral.

Na záver  by som chcela povedať : Nebojme sa smrti a nepremárnime život snahou uniknúť jej, pretože ona si nás tá kostnatá starena s mastnými vlasmi, kosou a v čiernom háve s kapucňou hlboko stiahnutú rovnako raz nájde ...