STRACH
z čoho mám najväčší strach ja? Mám vôbec z niečoho ten pravý,
nefalšovaný strach, ten najväčší zo všetkých? V prvom rade je tu veľa
takzvaných "fóbií.“ Bojím sa ôs, včiel, sršňov, čmeliakov ... A všetkých
lietajúcich pruhovaných zvierat, tým horšie, keď majú navyše žihadlo. Som schopná sa aj poliať vriacim čajom, keď
mi na nohe pristane osa, len aby som ju odohnala. Spálené pľuzgiere po celom
lýtku pre mňa neznamenajú takú hrôzu, ako malinké unavené šesť nohé zvieratko,
ktoré by na tom lýtku len neškodne sedelo a po načerpaní síl by zasa odletelo.
Ale toto nie je ten druh strachu aký hľadám. Neznášam pavúky, ale tu ide skôr o nechutnosť. Moja hlava si
zrejme nenechá vysvetliť, že taký malý pavúčik mi nič neurobí, len je nechutný
a má viac nôh, než je u zvierat bežné.
Ale ani toto nie je ten druh strachu, ktorý hľadám. Iste, že mám strach
aj o svoju rodinu a priateľov, to má každý. Bojím sa, keď sa pozerám na horor.
Bojím sa tmy. Bojím sa toho, že až raz pôjdem večer domov, že lampy stojace pri
ceste zablikajú a zhasnú. Bojím sa, že to isté urobí svetlo v izbe, až budem
sama doma. Bojím sa nočných môr. Bojím
sa bezsenného spánku. Bojím sa toho, že ma ľudia neprijmú . Bojím sa byť
výnimočná, bojím sa byť tuctová. Bojím sa zapadnúť, ale zároveň sa bojím vynikať. Bojím sa veľa
vecí, ale stále to nie je ten strach, ktorý hľadám.
Bojím sa zostávať sama,
ale tiež mám strach z veľkých davov. Ale ešte stále to nie je ten druh strachu,
ktorý hľadám. Keď som začínala písať tento článok, ani ma nenapadlo, že by som
v ňom mohla nájsť odpoveď. A vďaka tomu som prišla na to, čoho sa najviac
bojím. Je to moja vlastná predstavivosť a moje vnútorné nepokoje. Nič mi
nenaháňa väčší strach, ako veci, ktoré si sama vytváram. Keď som šla raz domov
okolo jedného kríku, počula som šuchnutie. Nebol to večer a preto tam neboli žiadne zlovestné tiene, šla som okolo
toho kríku ako keby tam malo byť najväčšie zviera na svete. Zbadala som tam starú
tenisku a moja fantázia sa rozbehla bez najmenšieho pokynu. Stačil mi jediný pohľad na pohodenú starú tenisku,
ktorá sa tam mohla váľať pokojne už pol roka, pretože bola viac rozpadnutá, než
by držala pohromade, ale zvyšok cesty som išla maratónskou chôdzou až za roh, kým mi ten ker nezmizol z očí. Kde je topánka, tam musel byť aj človek. A
nikto, hádam len psychopat, by nešiel do kríkov, kde by sa vyzul a potom bosý
odišiel. To mohlo znamenať, že si z nejakého dieťaťa vystrelili jeho kamaráti,
topánku mu dali dole a odhodili do kríky a dieťa to nevedelo. Alebo niekto
vyhadzoval staré tenisky a zrejme pre
neho kôš na druhej strane ulice bol príliš ďaleko. Ale tiež to mohlo znamenať,
že ten človek v kríku tam ešte stále niekde je. Najskôr v igelitovom vreci,
zahrabaný dva metre pod zemou, s rozrezaním hrdlom a zlomeným väzivo. A možno
tam niekde ešte stále je schovaný ten, kto mu tá zranenia spôsobil. Nič ma
nedesí viac, ako výplody mojej fantázie. Možno to nie je normálne, ale podľa
mňa je to úplne v poriadku. Zoberte si ľudí, ktorí sa boja výšok. Výška, taká
reálna vec, ktorá proste je a nikto vám nevyhovorí, že tam nie je. Alebo
klaustrofóbie. Áno, ten strach je opodstatnený, ale opäť je to obava z hrozne
konkrétnej veci, ktorá tam je. Ale ja sa bojím niečoho, čo NIE JE, teda mi to v
reálnom svete nemôže ublížiť. Všetko je to o tom, nakoľko si dovolím báť sa. A
až sa raz naučím si strach z nadprirodzena zakázať, budem ten najväčší nebojsa
na celom svete. Ďalším najväčším
strachom je strach z neúspechu. Strach z neúspechu má veľa ráz na
svedomí, že sa vzdávame hneď na začiatku. Ale prečo? Prečo máme také obavy, keď
dostaneme príležitosť urobiť čosi, čo by v dobrom slova zmysle mohlo obrátiť
náš život naruby? Hoci by to bolo len na nejaký čas...
Určite je v tom strach z nového. No hovorí sa, že pečené holuby do úst nikomu nepadajú. Za svojím úspechom a šťastím si stojíme viac-menej sami. Áno, je pravda, že pri všetkom, na čo sa odhodláme, nám pomáhajú naši najbližší. Držia nám palce, podporujú nás. Ale ten úplne prvý impulz by sme mali vydať my. Spýtajte sa podnikateľa, či nemal pred pár rokmi strach, že sa mu v podnikaní nebude dariť. Spýtajte sa speváka, či sa na začiatku svojej kariéry nebál neúspechu. Alebo sa spýtajte akejkoľvek vydatej ženy, či v deň svojej svadby nemala obavy z manželstva, veď je to veľký krok. Všetci vám povedia, že mali strach...
Povedia vám však aj to, ako sú radi, že napriek všetkým obavám sa predsa len rozhodli využiť príležitosť, ktorú im život ponúkol. Inak by dotyčný podnikateľ nikdy nebol taký úspešný, slávny spevák by sa netešil davom fanúšikov a tá šťastne vydatá žena by možno neobjímala každý deň s láskou svojho manžela.
Ján Smrek vo svojej básni Z mora do sklenice hovorí o tom, čo všetko nám život ponúka, no ako málo z toho všetkého si človek môže vziať. A práve preto by sme si to málo, čo máme, mali vychutnať. Pevne sa chopiť šance, ktorú dostaneme, aj keď sa na našej ceste za šťastím vyskytnú prekážky. Nie je totiž zaručené, že tú šancu dostaneme aj druhýkrát....
Pokus ísť tam, kam chceme a robiť veci, ktoré robiť túžime, nám stále prinesie nové zážitky a skúsenosti, množstvo krásnych a nezabudnuteľných okamihov, ktoré sa už nemusia opakovať. A hoci pri tom pokuse spadneme na zadok, vezmime si to ako ponaučenie a hľadajme ďalší chodníček.
Určite je v tom strach z nového. No hovorí sa, že pečené holuby do úst nikomu nepadajú. Za svojím úspechom a šťastím si stojíme viac-menej sami. Áno, je pravda, že pri všetkom, na čo sa odhodláme, nám pomáhajú naši najbližší. Držia nám palce, podporujú nás. Ale ten úplne prvý impulz by sme mali vydať my. Spýtajte sa podnikateľa, či nemal pred pár rokmi strach, že sa mu v podnikaní nebude dariť. Spýtajte sa speváka, či sa na začiatku svojej kariéry nebál neúspechu. Alebo sa spýtajte akejkoľvek vydatej ženy, či v deň svojej svadby nemala obavy z manželstva, veď je to veľký krok. Všetci vám povedia, že mali strach...
Povedia vám však aj to, ako sú radi, že napriek všetkým obavám sa predsa len rozhodli využiť príležitosť, ktorú im život ponúkol. Inak by dotyčný podnikateľ nikdy nebol taký úspešný, slávny spevák by sa netešil davom fanúšikov a tá šťastne vydatá žena by možno neobjímala každý deň s láskou svojho manžela.
Ján Smrek vo svojej básni Z mora do sklenice hovorí o tom, čo všetko nám život ponúka, no ako málo z toho všetkého si človek môže vziať. A práve preto by sme si to málo, čo máme, mali vychutnať. Pevne sa chopiť šance, ktorú dostaneme, aj keď sa na našej ceste za šťastím vyskytnú prekážky. Nie je totiž zaručené, že tú šancu dostaneme aj druhýkrát....
Pokus ísť tam, kam chceme a robiť veci, ktoré robiť túžime, nám stále prinesie nové zážitky a skúsenosti, množstvo krásnych a nezabudnuteľných okamihov, ktoré sa už nemusia opakovať. A hoci pri tom pokuse spadneme na zadok, vezmime si to ako ponaučenie a hľadajme ďalší chodníček.
Stojí to totiž za pocit, keď si
uvedomíme: Áno, prestala som sa báť! A aj keď mi to tento raz nevyšlo, mám
dobrý pocit z toho, že som to aspoň skúsil! A skúsim to zas, lebo strach
už mi v tom nebráni!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára