Právo dieťaťa na šťastie
Najlepším lekárom na ubolenú detskú dušu je láska.
Otec, mama. To nie sú len osoby, ktoré dajú deťom fyzické teplo lásky pre ich dušu. Otec, mama. To je prvá čítanka, z ktorej sa dieťa učí čítať, a to ešte skôr, ako začne chodiť do školy .Oči dieťaťa sa citlivo pozerajú na obidvoch rodičov. Citlivo vnímajú ich úsmevy, ich smútok. Uši , ešte skôr ako rozumejú jednotlivým slovám, dobre postrehnú tón reči. Tým všetkým sú deti od najútlejšieho nezmazateľne poznačené. Stavajú sa citlivými.
Deti v dobre fungujúcej rodine prežívajú pocit bezpečia. Prežívajú lásku, šťastie, ktoré sú tak veľmi dôležité pre ich psychický vývoj.
Žiaľ, v človeku drieme kúsok zla. Často podlieha žiadostiam svojho tela, či srdca a plodí hriešne veci. Pácha neprávosti voči svojim blízkym, voči svojim vlastným deťom.
Závažným prečinom, ktorého sa na vlastných deťoch dopúšťajú mnohí príbuzní, je sexuálne zneužívanie a týranie detí. Obeťami sa neraz stávajú detí už v predškolskom veku. Pred súdom bývajú jedinými dôkazmi iba ich výpovede. Mnohokrát si práve ony nedokážu spomenúť na niektoré dôležité maličkosti, respektíve zamieňajú detaily. Vyznieva to paradoxne. Ale to je často dôvodom, prečo páchateľa nie je možné náležite potrestať, a tak zabrániť ďalšiemu ubližovaniu.
A týranie detí sa s pribúdajúcimi životnými nárokmi a zvyšujúcimi sa stresovými situáciami vyskytuje čoraz častejšie. Možno práve v tejto chvíli sú niekde detí, ktoré potrebujú pomoc. Detí, ktorým tí, čo by im mali prejavovať lásku , spôsobujú nevýslovné utrpenia. Potom sa tieto doráňané detské telá, a čo je ešte horšie doráňané detské duše dostávajú do nemocníc. A lekári sú často bezmocní. Lebo doráňanú detskú dušu sústavne deformujú strašné podmienky, do ktorých sa narodila.
Choré deti trpia tiež. Ale väčšine z nich sa aspoň do určitej miery dostáva rodičovskej lásky. Lásky, ktorá ich citovo posilňuje. O tie prvé však nestojí nik. Nemajú sa komu zdôveriť. Nemajú kam utiecť. Lebo niekedy sú celé rodiny poviazané týmto hriechom.
Telesné rany sa zahoja. Duševné však zostávajú. Často na celý život. Preto je treba neustále zdôrazňovať lásku a porozumenie. Lásku, ktorá sa z dnešných rodín tak často vytráca.
Zlú klímu v rodinách vytvára aj nevhodná literatúra, filmy, televízia,.... Búrajú morálne hranice, zotierajú význam hriechu. Budujú kult násilia, prepychu, sexu. Ponúkajú dráždivú krásu, vzrušujúce mystéria. Vzbudzujú túžbu po zvláštnom zážitku, túžbu nasledovať hrdinov. To všetko zvádza na scestie. Manipuluje názory a myslenie. A hlavne, zaberá čas. Čas, ktorý by sme mali venovať iným hodnotám. Lebo tie zlé, nízke a egoistické pohnútky nevychádzajú z čistého srdca Vychádzajú zo srdca hlboko narušeného. A nad tým by sme nemali zatvárať oči. Premýšľajme o tom ešte dnes, a začnime u seba, vo svojich rodinách.
Lebo život v rodine nemožno uzdraviť bez uzdravenia človeka, bez uzdravenia jeho duše, bez lásky. Treba najskôr napraviť ľudské srdce, treba obnoviť človeka z vnútra. A s tým by sme nemali otáľať.
Rodina by mala byť prístavom nádeje a pokoja. Prístavom, do ktorého sa človek vracia po životných sklamaniach, stratách, pádoch.... V rodine by sa nikdy nemalo zabúdať na lásku. Na lásku pokornú, ktorá ,,všetko znesie, všetko pretrpí,...´´
Otec, mama. To nie sú len osoby, ktoré dajú deťom fyzické teplo lásky pre ich dušu. Otec, mama. To je prvá čítanka, z ktorej sa dieťa učí čítať, a to ešte skôr, ako začne chodiť do školy .Oči dieťaťa sa citlivo pozerajú na obidvoch rodičov. Citlivo vnímajú ich úsmevy, ich smútok. Uši , ešte skôr ako rozumejú jednotlivým slovám, dobre postrehnú tón reči. Tým všetkým sú deti od najútlejšieho nezmazateľne poznačené. Stavajú sa citlivými.
Deti v dobre fungujúcej rodine prežívajú pocit bezpečia. Prežívajú lásku, šťastie, ktoré sú tak veľmi dôležité pre ich psychický vývoj.
Žiaľ, v človeku drieme kúsok zla. Často podlieha žiadostiam svojho tela, či srdca a plodí hriešne veci. Pácha neprávosti voči svojim blízkym, voči svojim vlastným deťom.
Závažným prečinom, ktorého sa na vlastných deťoch dopúšťajú mnohí príbuzní, je sexuálne zneužívanie a týranie detí. Obeťami sa neraz stávajú detí už v predškolskom veku. Pred súdom bývajú jedinými dôkazmi iba ich výpovede. Mnohokrát si práve ony nedokážu spomenúť na niektoré dôležité maličkosti, respektíve zamieňajú detaily. Vyznieva to paradoxne. Ale to je často dôvodom, prečo páchateľa nie je možné náležite potrestať, a tak zabrániť ďalšiemu ubližovaniu.
A týranie detí sa s pribúdajúcimi životnými nárokmi a zvyšujúcimi sa stresovými situáciami vyskytuje čoraz častejšie. Možno práve v tejto chvíli sú niekde detí, ktoré potrebujú pomoc. Detí, ktorým tí, čo by im mali prejavovať lásku , spôsobujú nevýslovné utrpenia. Potom sa tieto doráňané detské telá, a čo je ešte horšie doráňané detské duše dostávajú do nemocníc. A lekári sú často bezmocní. Lebo doráňanú detskú dušu sústavne deformujú strašné podmienky, do ktorých sa narodila.
Choré deti trpia tiež. Ale väčšine z nich sa aspoň do určitej miery dostáva rodičovskej lásky. Lásky, ktorá ich citovo posilňuje. O tie prvé však nestojí nik. Nemajú sa komu zdôveriť. Nemajú kam utiecť. Lebo niekedy sú celé rodiny poviazané týmto hriechom.
Telesné rany sa zahoja. Duševné však zostávajú. Často na celý život. Preto je treba neustále zdôrazňovať lásku a porozumenie. Lásku, ktorá sa z dnešných rodín tak často vytráca.
Zlú klímu v rodinách vytvára aj nevhodná literatúra, filmy, televízia,.... Búrajú morálne hranice, zotierajú význam hriechu. Budujú kult násilia, prepychu, sexu. Ponúkajú dráždivú krásu, vzrušujúce mystéria. Vzbudzujú túžbu po zvláštnom zážitku, túžbu nasledovať hrdinov. To všetko zvádza na scestie. Manipuluje názory a myslenie. A hlavne, zaberá čas. Čas, ktorý by sme mali venovať iným hodnotám. Lebo tie zlé, nízke a egoistické pohnútky nevychádzajú z čistého srdca Vychádzajú zo srdca hlboko narušeného. A nad tým by sme nemali zatvárať oči. Premýšľajme o tom ešte dnes, a začnime u seba, vo svojich rodinách.
Lebo život v rodine nemožno uzdraviť bez uzdravenia človeka, bez uzdravenia jeho duše, bez lásky. Treba najskôr napraviť ľudské srdce, treba obnoviť človeka z vnútra. A s tým by sme nemali otáľať.
Rodina by mala byť prístavom nádeje a pokoja. Prístavom, do ktorého sa človek vracia po životných sklamaniach, stratách, pádoch.... V rodine by sa nikdy nemalo zabúdať na lásku. Na lásku pokornú, ktorá ,,všetko znesie, všetko pretrpí,...´´
Šťastný je ten, kto našiel šťastie v rodine.
Lev Nikolajevič Tolstoj
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára